Redakčný tím vám praje lásku, úsmev a pohodu v rodine

Odpovedali sme na tieto otázky:

1. Hláška, ktorú používate

2. Keby ste vyhrali vo vianočnej súťaži milión eur, čo by ste s tými peniazmi urobili?

3. Čo máte na Vianociach najradšej?

4. Aký vianočný zážitok vám najviac utkvel v pamäti?

5. Čo by ste odkázali čitateľom do nového roka?

Viera Dusíková

redaktorka

1. „To chce čas, nerieš. Ono sa to spraví samo.“

2. V prvom návale radosti by som každého popozývala na kávu a smiala sa, ako mi je dobre. Potom, hlboko zamyslená, hľadala čo najlepšie riešenie, kam tie peniaze vraziť. Isté percento previedla na kontá blízkych a zvyšok odovzdala môjmu mužovi, aby sa o ne postaral. Lebo ako poznám samu seba, milión by o chvíľu zmizol a ja by som opäť mala holý zadok ako teraz, čo mi v podstate nevadí, ak som zdravá a šťastná. Ale jedno želanie, také „MOJE“, spočívajúce v kúpe chalúpky v Prašníku či v Pustej Vsi (len nie pri bioplynke), mi stále máta v hlave. Predstavujem si pred chalupou lavičku, na nej deku a pri lavičke stolček. Sedím tam so šálkou v ruke, usrkujem voňavé kafíčko, pozerám doblba a počúvam pesničky. Po roku oddychu by som sa prebrala a začala písať rozprávky. Napríklad o tom, aké dôležité je žiť nad vecou.

3. Ako každý. Na Vianoce mám rada blízkosť ľudí, na ktorých mi záleží. Čo sa týka jedál, stačia mi oblátky bez medu. Za nimi čaša dobrého vína, Popoluška a sneh, čo vŕzga na dvore pod nohami. A ešte prskavky a ich smrad či vôňa? Áno, vôňa.

4. Mám dva zážitky. Asi päťročná som sa spúšťala na Štedrý deň s deckami z piešťanskej Kanady dolu kanálom. Všade samý sneh a ľad, len na jednom mieste vytŕčal ostrý konár. Nabrala som ho nosom aj bradou. Tvár mi zaliala krv, myseľ ochromila bolesť. Zapichla som si hlavu do snehu a revala ako zmyslov zbavená. Keď som sa upokojila, vybrala som sa už skoro potme domov. Sánky som ťahala za sebou ako stroskotanec. Doma mi mamička poumývala zakrvavenú tvár a ponúkla čisté suché oblečenie. O hodinu nato som celá ubolená čakala na Ježiška. Otvorili sa dvere do vykúrenej obývačky. V peterkách praskalo suché drevo a na stromčeku žiarili svetielka. A pod ním – Bóóóže!!! Stála tam chodiaca bábika s belasými očami, svetlými vláskami, modrými šatočkami, s kolovou sukničkou ako korčuliarka. Vzala som ju za rúčky a ona kráčala predo mnou, krútila pritom hlávkou. Keď som ju prevrátila a uložila na gauč, tíško zaplakala. Mala v sebe akýsi mechanizmus. Od šťastia som plakala spolu s ňou.

Druhý, tisíckrát silnejší zážitok, som prežívala cez Vianoce v roku 1995. Vtedy mi lekári oznámili, že mám jednu z najagresívnejších rakovín pankreasu. Ak sa nedám okamžite operovať, zomriem. Dali mi k dobru limit iba pár dní – Vianoce. Paradoxne, hoci som mala doma po dlhých pobytoch v nemocniciach špinavé okná, nepoumývaný kredenc, boli to moje najčistejšie Vianoce vo vzťahu k rodine, k sebe samej i k Bohu. Keď som ozdobovala stromček, myslela som si, že je to naposledy. No a keď som ozdoby na Troch kráľov dávala do škatúľ a zakrývala vrchnákom, lúčila som sa s nimi navždy. Všetko sa však obrátilo inak. Som dieťa šťasteny. Svoj „milión“ som vyhrala po operácii, rádioterapii aj chemoterapii, ukrytý v bylinkách a v treťom, zázračne splodenom i narodenom dieťatku. Dodnes si užívam, koľko sa dá a koľko vládzem – ten svoj milión!

5. Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle mier.

Ľubomír Škorňák

grafik

1. Jak toto niekto môže… (počúvať/pozerať/povedať…)

2. Keďže s mojím priezviskom sa nevyhráva, mať na bankovom účte zrazu milión je niečo nepredstaviteľné. Hmm, asi zájdem na matriku zmeniť si meno. Ale keby motyka predsa len vystrelila, kúpa rodinného domčeka s malou záhradou a hojdacou sieťou by moju manželku nesmierne potešila. Zadovážili by sme si auto, nejaké kombi, aby našu rodinku dokázalo bezproblémovo dopraviť na dovolenku hoci až k moru. A čo by som robil so zvyšnými stovkami tisíc eur? To si nedokážem predstaviť. Ale jedno by sa nezmenilo, v redakcii Piešťanského týždňa by som pracoval aj naďalej, no okrem mesačnej letnej a mesačnej zimnej dovolenky.

3. Pred sviatkami, aj keď už zvyčajne dovolenkujem, prežívam zhon. Na ten však rýchlo zabudnem na Štedrý večer v popoludňajších hodinách, keď je už takmer všetko pripravené na slávnostnú večeru, rozbaľovanie darčekov a pozeranie nejakej peknej rozprávky. Radosť v očiach nášho malého dievčatka pri pohľade na stromček a rozbalené prekvapenia je na nezaplatenie. A to mám na Vianociach najradšej, lebo za peniaze si šťastie nekúpite.

4. Pre mňa sú to jednoznačne Vianoce 2009. Počas rozbaľovania darčekov, sediac na podlahe, mi vtedy ešte priateľka Monika podala do ruky malý, tenký, stužkou previazaný balíček. Bol to tehotenský preukaz s jej menom. Objali sme sa a rozplakali – od radosti. O deväť mesiacov sa nám narodila krásna Peťka.

5. Čitateľom okrem toho, aby nám zachovali priazeň, prajem najmä zdravie, lebo bez neho nemôže byť človek šťastný, a keď nebude šťastný, nemôže milovať a byť milovaný. A pre tých, čo nevyhrali v lotérii, aj zopár eur navyše.

Lenka Gogolová

manažérka inzercie

1. „Neviem“ asi hovorievam najčastejšie. Aj teraz na túto otázku takto odpovedám.

2. Joooj, to by bolo krásne. V prvom rade by som si zabezpečila bývanie, pomohla svojim najbližším a žila si ako v rozprávke. Na chvíľku oddych niekde na dovolenke, nákupy, dopriala by som si všetko. Ale o tom môžem naozaj len snívať…

3. Dovolenku. A to že môžem spať, koľko chcem, byť, kde chcem, kedy chcem a dokedy chcem.

4. Zažila som veľmi zlé Vianoce, keď som skončila na pohotovosti so zápalom žalúdka. Ale dokonca aj tie mali svetlú stránku, bo som v prázdnom meste stretla môjho obľúbeného herca pána Slezáčka ako venčí psíka, tak sme sa chvíľu porozprávali, zaželali pekné sviatky a každý išli svojou cestou.

5. Milí čitatelia, prajem vám veľa zdravia, šťastia a hlavne lásky. Vážte si každý deň, všetkých ľudí, čo vás majú radi a hlavne sa nezabudnite usmievať.

Tomáš Horký

športový redaktor

1. Ako hovoril Ivan Hlinka: „Hlavne sa z toho nepo….“

2. Zariadil by som si bývanie, niečo by som venoval na charitu a určite veľa z tejto čiastky minul na cestovanie po celom svete.

3. Pohodu a pokoj v kruhu rodiny, pretože počas roka nie je veľa času, keď sa všetci spoločne zídeme pri jednom stole. Dobré jedlo, hlavne zemiakový šalát, špecialitu môjho otca. Takisto mám rád klasické vianočné filmy. Bez nich si tieto sviatky neviem ani predstaviť. Pelíšky, Sám doma, Vianočné prázdniny s Griswoldovcami, Dobrý vojak Švejk…

4. Nemám v pamäti extra spomienky na Vianoce. Každé sú krásne a vždy sa na ne teším.

5. Všetkým prajem úspešný Nový rok 2016 a hlavne veľa zdravia, to je najpodstatnejšie. Usmievajte sa, buďte na seba milí, neriešte nepodstatné veci a sústreďte sa na to, čo je dôležité. Takisto môžem sľúbiť, že aj v roku 2016 sa budem snažiť prinášať vám čo najzaujímavejšie články v našich novinách, ktoré vám snáď spríjemnia čitateľské chvíle.

Tibor Hlobeň

šéfredaktor

1. V piatej triede základnej školy som prevzal výraz mojej triednej pani učiteľky Chalupkovej „máremä žabacie“. Nepoznajúc jeho význam, veľmi ma inšpiroval k opakovaniu. Neskôr som sa originálne chcel zbaviť nežiaduceho klišé a v každej druhej vete utrúsil slovíčko „proste“. Neustále zo mňa vychádzalo, až som
nastúpil do nemenovaného rádia a tam ma to prostredníctvom moderátorského kurzu odučili. Keď človek starne, stúpa v ňom ješitnosť, tak sa teraz spoludiskutujúcich často pýtam, či pochopili hĺbku mojej myšlienky. Moja otázka na konci tohto rozsiahleho príhovoru teda znie: Pochopili ste hĺbku mojej myšlienky?

2. Vezmem si rok neplateného voľna a prejdem celé Slovensko, pozriem psie útulky, kde nechám zopár drobných. Potom z tejto krajiny vycestujem a peniaze sa rozumne pokúsim investovať v destinácii, aspoň ako-tak sa riadiacej štandardnými pravidlami, kde platí vymožiteľnosť práva a všetky zákony pre každého rovnako. Napadá mi napríklad Švajčiarsko. Výnos rozdelím v rodine, kúpim malý pozemok a postavím chalúpku v Jánskej doline na rozhraní Liptova a Nízkych Tatier, zahodím mobil a počítač… Tuším mi zvoní budík, asi je už ráno, treba vstávať do práce…

3. Na Vianoce sa teším najmä preto, že sa zídeme celá rodina, vrátane mojej českej dcéry (neznáša toto pomenovanie, ale ako ju mám oslovovať, keď už skoro desať rokov žije za riekou Moravou? Bridí sa mi prívlastok najstaršia…) a dodržiavame vianočné rituály, na ktorých sa moje ratolesti v útlom detstve vždy uškŕňali. Mysleli si, že to nevidím, ale vždy som to zaregistroval. Tak isto som sa ja potajomky uškŕňal, keď ich moji rodičia praktizovali na mne, až neskôr pochopiac ich zmysel a krásu. Verím, že raz moje deti s rovnakým výsledkom vyskúšajú oné rituály aj na mojich vnúčencoch. Krásu Vianoc vnímam najmä cez svojich blízkych, hádam jediný raz v roku sa stretneme a nikto sa nikam neponáhľa, vieme sa v pokoji porozprávať a povieme si aj to pekné, niekedy aj to menej pekné a vnútorne sa všetci očistíme.

4. V rokoch môjho útleho detstva nám nosil stromček Ježiško. Na Štedrý deň ráno po prebudení som ho ozdobený objavil v obývačke na mieste, kde celý rok trónil obrovský kvetináč s rovnako mohutnou rastlinou, nazývanou myslím filodendron. Na Vianoce sa tiesnila v opačnom kúte. Kvetináč i s jeho obsahom som sa vo vzpieračskom podrepe snažil zdvihnúť, ale nešlo to. Nekonečne som vo veku 5-6 rokov obdivoval Ježiškovu silu. Patálie sme mali každoročne aj s kaprom. V našej mierumilovnej rodine sa nenašiel nik, kto by ho pripravil o život. Na túto úlohu sa pravidelne podujímala babka, no raz sa stalo, že na Vianoce nebola doma, a museli sme ho zabiť my. Skončilo to tak, že nám kapor behal po predsieni.

5. V prvom rade čitateľom prajem zdravie, jediné bohatstvo, ktorá nekúpite. Keď nie je človek zdravý, nemá sa ako prepracovať k peniazom. Potom väčšiu mieru empatie človeka k človeku, pretože sa stráca najľudskejší zvyk, pomáhať si a vzájomne sa počúvať. Dnes je každý akoby uzavretý do vlastnej ulity a mnohí nepoznajú ani najbližších susedov. Takže zdravie, dobré medziľudské vzťahy a každý týždeň zvyšných 75 centov v peňaženke na kúpu najlepšieho regionálneho týždenníka v blízkom a ďalekom okolí, Piešťanského týždňa.