Pelíšky ostanú navždy v mojom srdci

► Spomínate na detstvo?
Prežila som krásne detstvo, aj keď pre české a slovenské rodiny nepatril rok 1955, dátum môjho narodenia, k jednoduchým obdobiam. Ale žilo sa, rodičia chránili deti od všetkého zlého, a to platilo aj u nás doma. Mama zarábala na celú rodinu, tato vojenčil, dedka zavreli komunisti za politické názory na pätnásť rokov do väzenia a babička vychovávala mňa a moju tetu, o dvanásť rokov mladšiu maminkinu sestru. Viem, začíname rozhovor na smutnejšiu nôtu, ale tak vtedy vyzerala doba, moje detstvo a napriek tomu som dostala toľko lásky, že z nej žijem a pracujem dodnes. Ďakujem veľmi svojej rodine.
► Aké je byť dcérou známej herečky?
Rovnaké, ako byť synom vynikajúceho chirurga a sám robiť medicínu, alebo mať mamu výbornú advokátku a prihlásiť sa na právo, či vyrastať v obuvníckej rodine a naučiť sa od predkov vyrábať skvelé topánky. Naše povolanie je akurát viac vidieť, ale nie je výnimočné. Z duše sa pozná dobrý herec, rovnako ako výrobok kvalitného obuvníka. Nič viac, nič menej.
► Čo máte s maminkou spoločné a v čom ste rozdielne?
Máme veľa spoločného, čo je prirodzené, keď sme mama a dcéra. Ale veľa ma tiež spája s otcom. Geofyzik a seizmológ so záľubou v astrofyzike žije v Ostrave. Úplne tomu nerozumiem, i keď ma do toho odmalička zasväcuje. Ale máme podobné povahy a podobné názory. Vizážou sa zasa najviac podobám na babičku Stašovú. Ale s maminkou Jiřinkou si veľmi rozumieme a odpozerala som za ten život s ňou celú hereckú profesiu, za čo jej nesmierne ďakujem. Obom rodičom vďačím za to, čo do mňa dali, veľmi sa mi to v živote hodilo.

► Na ktorú zo svojich hereckých postáv najradšej spomínate?
Skôr poviem, že ľudia na Slovensku a v Česku majú najradšej Pelíšky a Román pre ženy. Tak ich mám tiež rada.
► Ako sa vám pracovalo na Pelíškoch?
Pelíšky sú dnes filmom pre pamätníkov a s humorom hovorievam, že už môžem „zaklepat bačkorama“ a niečo po mne zostane. A nie len po
mne, je krásny pocit byť súčasťou vydarenej tímovej práce. Milka Vášáryová, pán režisér Jiří Krejčík, Jiří Kodet, Stellinka Zázvorková, Míra, Bolča, Evča… partia ako „hrom“. Pelíšky stále zbierajú úspech práve pre spracovanie témy z pohľadu našej československej láskavosti a humoru.
► Spomeniete si na nejakú príhodu z nakrúcania?
Spomínam si predovšetkým na pauzy medzi natáčaním. Letné obdobie a jeden herec vedľa druhého, vynikajúci rozprávači, hovorili príbehy, vtipy, rozoberali všetko možné ako skutočne jedna veľká rodina. Keď ohlásili koniec natáčania, povedali, že môžeme odísť a prísť až zajtra, tak sa nikomu nechcelo ísť domov. Pelíšky ostanú do konca života v mojom srdci a už niekoľko rokov, keď ich opakujú každé Vianoce v televízii, si ich rada pozriem a zaspomínam.
► Hráte radšej v divadle alebo vo filme?
Považujem sa predovšetkým za divadelnú herečku. Na javisku mi je najlepšie v priamom kontakte s publikom. To je môj život.

► Podľa čoho sa rozhodujete, či rolu vezmete alebo nie? Radí vám niekto?
Dnes už si veľmi vyberám, do čoho dám energiu a čo už prenechám mladším kolegom. Keď mi niekto ponúkne peknú filmovú úlohu, prečo nie. Napríklad tento rok ma Filip Renč obsadil do roly maminky Lídy Baarovej, tak som ju robila s chuťou. Možno aj preto, že môjho manžela hral Martin Huba a Lídu Baarovú zase Táňa Pauhofová. Obsadenie ako za starých čias ma naplnilo šťastím, pretože nás beriem stále ako jeden národ, jednu rodinu, jednu dušu.
► Starší z vašich dvoch synov už načrel do filmového priemyslu. Pokračuje v tom aj naďalej? Mladšieho šoubiznis neláka?
Sľúbila som synom, že o nich do novín nebudem hovoriť. Chcú mať svoj život bez našej popularity. Veľmi dobre tomu rozumiem a sľub plním.
► I tak jedna otázka. Ako by ste zareagovali v životnej situácii vašej postavy vo filme Román pre ženy? Keby vám niektorý zo synov predstavil partnerku, dajme tomu vašu kamarátku.
Som pripravená na všetko a všetko sa mi bude páčiť. Každé dievča, každé ich rozhodnutie. To, čo som mohla pre nich urobiť, som už urobila, teraz sú obaja dospelí a rozhodnutia vo všetkom sú na nich. Skutočne je pre mňa najpodstatnejšie šťastie a spokojnosť mojich synov, absolútne im do ničoho nemienim hovoriť, a ani nehovorím.

► S ktorým z kolegov si na javisku najviac rozumiete a prečo?
Je ich viac. Oldřich Vízner, Sváťa Skopal, Michal Dlouhý, Míra Donutil, Ondra Vetchý, Bolek Polívka… Je ich veľa a mám ich rada preto, že sú osobnosti, je s nimi zábava, sú poctiví, pracovití a majú ma radi. „Šlape“ nám to pokope.
► Máte medzi nimi aj blízkych priateľov?
Áno. Tých, čo som menovala. Niektoré hry majú aj 500, aj 600 repríz a za ten čas sa navzájom spoznáme ako ja svoje vychodené topánky. Potom vznikajú veľké priateľstvá. Všimnite si, že sú to samí chlapi. Medzi mužmi mi je jednoducho voľnejšie.
► Váš herecký kolega Bolek Polívka Piešťany už niekoľkokrát navštívil. Mali ste aj vy možnosť si prezrieť mesto?
Pred rokmi sme tu nakrúcali s režisérom Antonínom Moskalykom film Kto je kto, potom som k vám prišla na festival a tiež raz do fantastických kúpeľov. Takže si teraz prejdem staré obľúbené zamilované miesta a zaspomínam.
► Chceli by ste niečo popriať čitateľom?
Prajem vám veľa krásnych spomienok a veľa šťastia, zdravia a lásky.

Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 15. decembra.