Narodení v znamení betlehemskej hviezdy

Babka s plnou náručou lásky a spokojnosti

Anna Juricová, rodená Tinková, najstaršia Piešťanka narodená v znamení betlehemskej hviezdy, žije v piešťanskej Kanade. Na svet prišla v roku 1921 a hoci takmer celý profesionálny život pôsobila ako pomocná kuchárka v hoteli Jalta, najviac ľudí ju pozná zo záverečnej etapy jej pracovného života – z Tesly. Ako jemná muška pobehovala po dlhokánskych chodbách vývoja, kde si k dôchodku privyrábala upratovaním. Všetci ju tam milovali – inžinieri, technológovia, operátorky sa jej motali pod metlou a ona sa nehnevala.

Nikdy nikomu nevytýkala, že jej zrovna pošliapal umytú podlahu. Ešte dodnes jej niektorí zabúchajú na bránu, keď idú okolo a opýtajú sa, ako sa jej vodí. „Dobre, len keby ma oči a nohy viac poslúchali,“ povie im.

Keď chodievala aj s deťmi z kostola, mala ich vždy vyparádené a vyčesané. To boli ešte Jarmilka, Milanko, Majka i Anička drobci a ich mama vynikajúca kuchárka. Dodnes miluje ako správna Moraváčka „vepřo, knedlo, zelo“ a namiesto zákuskov a čokolády si dá radšej kus tlačenky, údené či rezne. Rokmi čoraz menšie. No stále sa riadi zásadou: „Sladké je dobré, keď je poruke kus mäsa.“

Fešák Bohumil s autom

Život však nie je o jedle. Aj keď láska ide cez žalúdok. Vlastne – Annina láska išla najmä cez oči. „Bohumil, švihák s pekne upravenými vlasmi sčesanými nabok, sa mi zapáčil na prvý pohľad. Vždy chodil v najmodernejších oblekoch, šitých na mieru. Z Újezdu u Vizovic meral cestu za mnou do Valašského Meziříčí, kde som ako mladé dievča pracovala v záhradnej reštaurácii, krátko po odchode zo sklární v Květnej. Hoci rodáčka z Moravského Lieskového, vyrastala som na moravsko-slovenskom pomedzí. S rodičmi a troma súrodencami – Máriou, Jozefom a Štefanom sme bývali v osade Šance. Tam sme aj po sobáši chvíľu bývali. Ou, ja som vlastne preskočila naše zoznamovanie,“ zasmiala sa starenka.

„Ako som už povedala, fešák Bohumil už v tom čase mal auto, nebolo ťažké zamilovať sa, aj keď povedal, že auto patrí jeho otcovi, vychýrenému krajčírovi a on ho používa len na zásobovanie! A tiež na schôdzky so mnou. Hneď som pochopila, odkiaľ sú jeho obleky. Ukázalo sa, že Bohumil je nielen skúsený obchodník, rozvážajúci objednané šatstvo po súkromných obchodíkoch na Slovensku i na Morave, ale vie aj šiť. Jeho otec sa prevažne venoval vojenským uniformám. A krajčírske remeslo ovládal i jeho dedo. Keď sa svokor presťahoval do Piešťan, my mladí, už manželia, sme prišli za ním a ku kúpenému domu s jednou miestnosťou a gánkom v piešťanskej Kanade pristavili dielňu a spálňu,“ zaspomínala si A. Juricová.

Život šiel rýchlo. Prefrčal expresnejšie ako Vrbovské Čango, čo trúbievalo pred železničným priecestím, keď prechádzali z Kanady do mesta. Bohumil odišiel na večnosť a s ním sa skončila jedna etapa života A. Juricovej. Rodili sa vnúčatá, pravnúčatá, prapravnúčatá.

Orechy v kútoch

Pri otázke, aké budú jej tohtoročné Vianoce, vstúpila do rozhovoru Mária Rašková, Annina dcéra: „Rovnaké ako kedysi. Zíde sa celá rodina. Mama má štyri deti, osem vnúčat, dvanásť pravnúčat a dve prapravnúčatá. Prídu jej vinšovať k narodeninám. Štrngneme si, pripijeme na zdravie a odoberieme sa k bohato prestretému štedrovečernému stolu. Starká zazvoní zvončekom, zaželá všetkým šťastné a veselé, pohádže do kútov orechy a povie – Radujte sa s nami všetky kúty, veď idú Vianoce.“

Babička sa na chvíľu zháčila a požiadala, aby sme toto nepísali. „Veď si o mne ľudia pomyslia, že mi preskočilo!“ Ale práve orechy v kútoch jej domu sú tým pravým vianočným orechovým, takže napokon nemala námietky.

A ako to u Juricovcov pokračuje? Pomodlia sa, babička načrie do medu, prstom urobí krížik na čelo i oblátku a začne sa štedrá večera a po nej obdarúvanie. Vládne príjemná atmosféra. Všetci sú v jednej chalupe – blízko seba. Okolo stola sa debatuje až do chvíle, keď hodiny odbijú jedenásť. Vtedy je čas odísť na polnočnú. K jezuitom, kam inam? Veď celý život tam chodili.

Krehká – silná žena

Vianoce sú však aj časom na spomienky. „Bývali sme v chalúpke blízko lesa, v osade Šance. Vianoce tam bývali krásne, zasnežené, cencúle viseli zo striech. Vinšovali sme si, jedli večeru a pod stromčekom našli obyčajne len topánočky a sladkosti. Teda to najpotrebnejšie. Cez leto sme každý deň trávili v hore. Raz sme oberali jahody, inokedy maliny či čučoriedky. Na jeseň sme hľadali dubáky i kuriatka. A keď som povyrástla, cez lesy chodievala na púte do Uherského Brodu k najstaršej sestre Márii. Nebožká bola dobrá duša. Aj bratia sú z rovnakého cesta. Jožko sa dožil 96 rokov, len tento rok v apríli zomrel. Piešťanci ho poznajú, lebo sa staral o kanadskú Trojičku. Robil zbierku na jej opravu. Škoda len, že zmizla. Dali sem len napodobeninu a súsošie, čo tu odjakživa bývalo a patrí sem, je vraj pri farskom kostole. Čo už… Aj Jožko len mávol rukou, keď to zistil. Hlavná vec, že Trojičku zachránili. Môj brat sa staral nielen o toto súsošie, reštauroval i iné sakrálne pamiatky v Piešťanoch i v Novom Meste nad Váhom,“ povedala A. Juricová.

Potom zvrtla reč späť k Vianociam. „Viete, čo by som si priala najviac? Dobré oči! Ostalo mi len počúvanie správ v rádiu. V televízii tak rýchlo rozprávajú, že to nestačím sledovať, najmä predpoveď počasia. Zabúdajú, že aj oni raz budú starí…“

Piešťanka sa i napriek požehnanému veku, vážnej chorobe a slabému zraku snaží žiť tak, aby s ňou jej deti mali čo najmenej starostí. Bez opierky prejde po dvore po poštu, ale na ulicu sa už nevyberie sama. Tam ju sprevádza dcéra a pomocné chodítko. „Čudovali by ste sa, ako nás dokáže prekvapiť žartovnosťou. Keď babka švihne do plátna a drží ju humor, je dobre,“ usmiala sa M. Rašková a pohladila mamu po tvári.

A. Juricová žila len pre svoje deti a ony sa jej to snažia vrátiť. Do domova by ju nedali za celý svet! Teší ich, keď ju vidia, ako sa snaží cvičiť, dokonca aj drepy urobí. A pritom máte pocit, že aj najmenší vánok ju odfúkne. Krehká – silná žena! Narodená pod betlehemskou hviezdou.

Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 15. decembra.