Opäť je tu nežná revolúcia. Stala sa svetlým príkladom okolitým krajinám. Významným spôsobom zviditeľnila Československo ako vysok kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť. Asi takto znie definícia o 17. novembri 1989 v učebniciach dejepisu. V ten deň má Slovensko štátny sviatok a ľudia sa čudujú a pýtajú: „Čo oslavujeme?“ Aké to bolo a aké je dnes? Na pohnuté časy nedávnych
dejín si spomínajú štyria Piešťanci.
Čo sme si vyštrngali, si už sotva vyžehlíme
O tom, že by mohla prísť akási revolúcia, a ešte k tomu nežná, až zamatová, som v dobe dojčenia čerstvého bábätka neuvažovala. Videlo sa mi to byť až nemožné. Naučili nás poslúchať, a nie búriť sa. A predsa k tomu došlo. Sedemnásty november 1989 znamenal pre český a slovenský ľud pád totalitného režimu.
„Pre mňa za mňa… nech si padne, len nech mi dieťa neplače,“ hovorila som si v ten deň. Môj synček však vrieskal, a ja, zúfalá, nevedela, čo robiť. Stále ho bolelo bruško. Ako čerstvá šestonedieľka som začala svoju osobnú vojnu proti nežnej revolúcii doma. Môj muž chcel ísť štrngať na námestie. Vzala som mu kľúče a do ruky strčila žehličku, lebo bavlnené plienky sa zle sušili. Vonku bolo príšerne vlhko, vnútri málo miesta a plienok veľa. Musela som ich dosúšať žehlením. V úvode revolúcie sa zo mňa stala jej nesympatizantka s mokrými plienkami na šnúre. Ale – paradoxne – myšlienky nežnej sa mi po pár dňoch zapáčili a atmosféra na námestiach zažívaná len doma v obývačke pri sledovaní telky ma dojímala k slzám. Vtedy som ale príliš neverila, že niečo sa zmení a môžeme žiť inak. To už prichádzali správy, že aj pred Teslou, kde som predtým robila, sa reční. Kto sa stal tribúnom ľudu? V drvivej väčšine tí, čo si narýchlo poprezliekali kabáty. Aj ja som bola plná rozporov. Môj otec, ktorý zažil vojnu, vešanie, zabíjanie, znárodnenie i obsadenie republiky tiež patril k opatrným vizionárom: „Len štrngajte, uvidíte, čo si vyštrngáte!“ Mal pravdu. To, čo tu máme dnes, si už sotva kedy vyžehlíme… Viera Dusíková
Ľudia sa tešili z vízie krajšej a slobodnejšej budúcnosti… Budajku nosil každý frajer, kam sa hrabal Armani či Chanel?
Nechodila som štrngať na námestie, ani som nevedela, čo sa deje. Zomierala mi maminka, syn Palinko mal rok, čo si počať? Mala som mať v tej dobe najšťastnejšie obdobie života… A opak bol pravdou.
Spomínam si na toto. Palinko po prvý raz ochorel. Všade kopa snehu, november, po brodenia na novú polikliniku sme sa museli prebrodiť zas do parku na starú polikliniku, lebo mal zápal ucha. Tam sme dorazili práve v momente, keď všetci poobliekaní lekári nastupovali v chodbe, že idú do generálneho štrajku. Nik si nás nevšímal… Bolo mi do plaču. Decko však plakalo naozaj. Zobral nás doktor Miloš Krupa, na štrajk si odbehol potom, ako moje dieťa vyšetril. Aký má revolúcia dopad na môj život? Veci, kedysi samozrejmé a odpoly zadarmo, sú dnes nedostupné a draho zaplatené. Nestihla som štedrosť štátnych podnikov pri prideľovaní bytov – museli sme si ho kúpiť. A svojim deťom nie som schopná pri dnešných cenách bytov nijako bývanie zabezpečiť či pomôcť im so štartom do života. Na figu sú mi otvorené hranice a voľné cestovanie, keď aj za socializmu sa mi páčilo v Juhoslávii, aj v demokracii chodím na dovolenky jedine do Chorvátska. A to bolo prístupné aj predtým. Je fakt, že deti majú šancu študovať, čo naozaj chcú v živote robiť. Len naozaj nám treba v štáte toľko sociálnych pracovníkov, managerov, ekonómov, právnikov, biznismenov a iných super hrdinov ani netušiacich, na čo sa používa krompáč a ako rastú na poli zemiaky? Tlačia sa mi do pozornosti všelijakí finanční poradcovia – ešte im tečie mlieko po brade a chcú ma učiť, ako mám narábať s peniazmi. No vtipné – asi by sa čudovali, keby som sa ich opýtala, ako by dokázali vyžiť z 1500 korún? Z toho zaplatiť 500 korún na bývanie a energie, 200 na splátku pôžičky a zo zvyšku celý mesiac živiť trojčlennú rodinu, obliekať sa a aj pamätať na nepredvídané výdavky. Aj také obdobie sme mali, však materská nebola platená tri roky, a ak som chcela byť doma s dieťaťom, mohla som – ale nik mi nič nedal. Vtedy nemachrovali finanční poradcovia. Nik na nich nebol zvedavý, každý si hospodáril, ako vedel. A ešte si rozpomínam na nežnú takto: Budajku nosil potom každý frajer, bola to móda s väčším dopadom ako Armani či Chanel. Pred nežnou bol život pokojnejší, menej stresu, viac času na priateľov a rodinu. Dnes okrem stresu niet času na nič. Nik nemá čas. Všetci sa naháňajú… za infarktom. Jana Rauová
Ježíííš, nežná revolúcia? Čo to je?
To naozaj také niečo bolo? Pomaly tomu prestávam veriť ja, vtedy približne tridsiatnik, čo potom dnešní mladí?
Pod Ficovým vedením sa okľukou dostávame tam, kde sme boli. A ľahko ovplyvniteľné skupiny dezorientovaných ľudí by nás neváhali vrhnúť pod „ochranné krídla“ ruského panstva. Premrhaná príležitosť nedospelého, samoľúbeho, ustráchaného, nesamostatného, závistlivého, farizejského, podľa klasika ‘geneticky hlúpeho‘ „kresťanského“ národa. Ale inak to boli celkom pekné časy, plné eufórie a nádeje. Aj v Tesle na vývoji sme v rámci pracovnej doby diskutovali, udeľovali si slovo a slobodne vyslovovali svoj názor pred ostatnými. Plnými dúškami sme si užívali dovtedy niečo nevídané. Keď prišiel na rad štrajk, všetci sme išli protestovať pred Teslu. Akurát náš kolega Ľuboš Šupa nešiel. Ten jediný vedel, ako to dopadne… Igor Ondris
Do generálneho štrajku sa zapojili aj zamestnanci vtedajšieho podniku VÚSST.
Na Václaváku ma schmatli do auta, potom prestali učiť marxizmus
Môj 17. november 1989. Bol piatok. V Spoločenskom centre Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany prebiehal semifinálový večer súťaže Miss kúpeľných miest Československa, ktorú organizovali teslácki zväzáci s významnou podporou kúpeľov a mesta. Ja som tento večer moderovala spolu s Jurajom Lulovičom. Účinkovali tu vo veľmi príjemnej atmosfére súrodenci Hečkovci s kapelou.
Mala som privítať vtedajšieho riaditeľa kúpeľov s manželkou. Keďže som ho nepoznala, upresnili mi, kde bude sedieť. Tak som podľa pokynom pozdravila, privítala ho a spýtala sa, ako sa mu páčia kandidátky na miss. Bol nadšený kráskami (jeho manželka menej), ale dodal, že nie je riaditeľ, iba námestník, lebo riaditeľ súrne odcestoval. Trapas som sa snažila zmierniť, a súdruha námestníka ubezpečila, že človek nikdy nevie a možno onedlho bude riaditeľom práve on. Asi sa mu to zapáčilo, lebo hneď zareagoval: „Ak sa tak stane, pozvem vás na pohár sektu.“ Na túto príhodu som dávno zabudla, pretože po 17. novembri sa dialo množstvo zmien. V lete mi potom do práce volal jeden pán. Meno mi nič nehovorilo a on, že to som ja, čo ste mi vyveštili, že raz budem riaditeľom kúpeľov. Stalo sa. Pozývam vás na pohárik. Kedy sa môžeme stretnúť? Skoro som odpadla. Ale nešla som. Finálový večer Miss sa konal v sobotu 18. 11. 1989, moderovali ho Oskar Kráľ z televízie a Ivan Mjartan. Ivan bol v tom období vedúci zahraničného vysielania v Československom rozhlase. Piatok i sobota na Miss prebehla bez akýchkoľvek náznakov, že sa v našej krajine niečo deje. Na druhý deň (v nedeľu) som Ivana Mjartana viezla do Bratislavy a po ceste mi veľmi opatrne naznačil, čo sa deje v Prahe, a že zrejme to bude mať veľký dopad na našu budúcnosť. O pár rokov sa Ivan stal veľvyslancom Slovenska v Prahe. V tom období som študovala v Prahe na právnickej fakulte. Tam som na vlastné oči videla nepokoje koncom októbra, keď sa na Václaváku nacvičovali oslavy výročia vzniku Československa. Množstvo zhromaždených ľudí vykrikovalo proti režimu a za podporu šéfdirigenta Českej filharmónie Václava Neumanna. Ostro vystupoval proti režimu a dostal zákaz. Polícia to tam rozháňala a všetkých podozrivých zatýkala. Aj mňa dvaja schmatli, strčili do auta a kričali, čo som tam robila. Bola som šokovaná, lebo som vôbec nevedela, o čo ide, a tak som len vysvetľovala, že idem zo školy a potom sa ubytovať. Plná taška kníh ich presvedčila. Pustili ma s upozornením, aby som sa na Václavák v ten deň už nevracala. Na druhý deň spolužiaci Pražáci rozprávali detaily, tušili sme, že bude horúco. O mesiac sme z rektorátu Karlovej univerzity dostali oznam, že štúdium sa prerušuje na pár mesiacov, pretože sa upravoval študijný program pre externistov. Vypadli nám predmety o marxizme a viacerí pedagógovia sa tiež zmenili. Drahomíra Moretová
