Ján „JOFRE“ Lednický: Hudba ma robí šťastným

  • Kultúra a spoločnosť
  • 2. októbra 2015, 09:09
  • Autor:Alexandra Mathiasová

Mladá generácia hudobníkov nespí na vavrínoch, ale tvorí, koncertuje a snaží sa preraziť. Niektorí popri hudbe stíhajú študovať na vysokej škole a žnú jeden úspech za druhým. Patrí k nim aj piešťanský muzikant, člen formácie Podzemgang a kapely Funny Faces, čerstvý bakalár a multiinštrumentalista Ján „Jofre“ Lednický.

► Popíš svoju tvorbu.
Je to mix všetkého, čím som prechádzal, odkedy vnímam hudbu – klasika, džez, rock, indie, rap… Nemám rád škatuľkovanie ani svoju tvorbu neviem zaškatuľkovať.

► Robíš niečo aj popri hudbe?
Študujem. Snažím sa doštudovať energetiku na Vysokom učení technickom v Brne. Som rozpoltený. Chcem sa venovať hudbe, ale aj dorobiť školu, aby som mal zadné vrátka. Keby niečo. Teraz začínam prvý ročník magisterského stupňa.

► Baví ťa škola?
Keď človek chce, dá sa všetko. Samy o sebe sú to nezáživné veci, ale keď začnem rozmýšľať, ako funguje svet, že bez elektriky je stratený, zisťujem, že nie je úplne od veci o tom niečo vedieť.

► Čo plánuješ s hudbou v blízkej budúcnosti?

Živé vystúpenie s kapelou. Bol som šesť alebo sedem rokov gitarista v rockovej kapele Funny Faces. Extrémne mi to chýba. Dúfam, že sa nikto neurazí, ale koncert so živými nástrojmi má pre mňa oveľa väčšiu hodnotu. K tomu mám rozrobené asi štyri songy. Plánujem teraz skôr vydávať single s klipmi. S chalanmi z Piešťan rozbiehame aj label Mushla.

► S kapelou Funny Faces už nehrávaš?
Hrávame, ale spevák išiel do Anglicka. Máme vydaný album, za sebou úspešné turné, len teraz sa to nejako rozpustilo. Keď príde do Piešťan, nejaké koncerty budú.

Muzikant študuje energetiku.

► Kedy vydáš nejakú novinku?
Neviem hneď všetko dokončiť. Ale keď chcem koncertovať, musím hrať plnohodnotné songy. Nerád si dávam deadliny, lebo sa poznám (smiech). Chcem v novembri zrealizovať trošku profesionálnejší klip. Málokto vie, že Nepotrebujem novú sme točili na môj fotoaparát, celý klip sme si robili sami, s nulovým rozpočtom. Použili sme svetlá z auta a natáčali v Piešťanoch, v podchode pri Dome umenia.

► Dá sa hudbou uživiť? Stačí to pre mladého človeka?

Ak by som si mal platiť nájom v Brne, veci do školy, skriptá, tak asi ani nie. Nie som žiadny gangster. Normálne mi dávajú rodičia peniaze, podporujú ma, aby som doštudoval. Ale od pätnástich rokov sa snažím zarobiť si, nemať vreckové. Keby mi rodičia dávali peniaze, aby som išiel von, asi si ich hodnotu nevážim. Nájsť spôsob, ako peniaze minúť, je veľmi jednoduché.

► Tvoja hudba sa páči rodine?
Minule som išiel s mamou v aute, pustil som jej nový song, a hoci je konzervatívnym typom človeka, povedala, že sa jej páči. Dala mi päť a ja som bol z toho hotový.

► Ako sa dá vyrovnať z pozície človeka, snažiaceho sa niečo nové na scénu priniesť, s kritikou?
Ja mám možno šťastie. Väčšina ľudí povie, že sa im moje veci páčia. Musím si zaklopať, ale ešte som sa nestretol s hodnotením typu – Je to úplne zlé. Som najväčší kritik sám sebe. Kedysi som hrával na klavíri, chodil po súťažiach, kde ide o najmenšie detaily. Odtiaľ mi zostala extrémna sebakritika. Kým dokončím song, trvá mi to aj mesiac. Znovu a znovu ho nahrávam a snažím sa vychytávať maličkosti.

► Robí ťa hudba šťastným?

Určite. Mám 21 rokov, a ak sa ma niekto spýta na najlepšie zážitky, sú to tie z turné s kapelou a koncerty. Chcel by som zostarnúť a na smrteľnej posteli si povedať: „Waw, keď som mal 25, bol som na takých a takých koncertoch.“ Určite ma to robí šťastným. Milujem ten pocit, keď idem ráno do školy a pustím si svoj song. Je to pre mňa najväčšie zadosťučinenie.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 40, ktoré je v predaji od 29. septembra.

0 Shares

Najnovšie správy

štvrtok, 2. apríla 2020
Meniny má Zita, zajtra Richard