Komentár: Staré dobré časy sa vracajú?

Ťažko si dokážem čo i len predstaviť, že by vyššie spomínaní hovorcovia dokázali objektívne informovať aj o prešľapoch svojich chlebodarcov, ako vo voľnom čase behajú za ich oponentmi, aby objektívne zakomponovali do spravodajských materiálov názory či predstavy všetkých zúčastnených strán. Našťastie, nemusím si to ani predstavovať, hovorcovia najvyšších ústavných činiteľov majú more iných problémov a zrejme aj tomu zodpovedajúce platy. Voľný čas, ak ho vôbec majú, trávia asi zmysluplnejšie.
Na vysokých školách, zameraných na štúdium žurnalistiky, učia mladých adeptov novinárskeho remesla aj o propagandistických či populistických zneužitiach papiera či obrazovky. Väčšinou v minulom čase ako odstrašujúci príklad a zároveň im predkladajú ako protiklad súčasnosti etické kódexy novinára, ktoré od stavovských novinárskych organizácií opisujú už hádam všetky redakcie, nevynímajúc obecné noviny v Maríkovej…
Výnimky, potvrdzujúce pravidlo, sa však predsa len nájdu, i keď nie na celoštátnej úrovni. Na piešťanskom mestskom úrade je hovorkyňa stíhajúca všetko. Zásobuje informáciami webový portál, šéfuje mesačníku Radnica, kedysi štvrťročníku, dnes podľa neoverených informácií polročníku Revue Piešťany a ešte vo voľnom čase dopisuje pod značkou (eb) do súkromného schránkového periodika Naše novinky o aktualitách z radnice. Výsledok? Píšeme siedmy mesiac tohto roku a siedme číslo Radnice som v rukách ešte nedržal, Revue Piešťany naposledy vyšlo v jeseni minulého roka, ale Naše novinky sa hmýria informáciami o pozitívnych a múdrych krokoch vedenia mesta, ale napríklad o poslaneckých aktivitách som sa tam nedočítal takmer nič.
Ako rodenému Piešťancovi je mi ľúto, že trojjazyčná mutácia Revue Piešťany, robiaca Piešťanom pozitívnu reklamu doma a prostredníctvom našich ambasád aj vo svete, sláviaca pod vedením noblesného šéfredaktora Kornela Duffeka pred rokom okrúhlu päťdesiatku s blahoželaniami od mnohých slovenských i zahraničných osobností, zrazu asi nemá v novej koncepcii mesta miesto…
Ale inak chcem skončiť tento zdanlivo nesúrodý komentár. Po približne tridsiatich rokoch som sa pracovne vrátil do svojho rodného mesta a odvtedy neustále mladnem. Akoby som sa vracal do svojich začiatkov v inom regióne a aj v inom režime. Vtedy ma šéfredaktor poslal na OV KSS, aby som spravodajsky zachytil stretnutie najvyššieho straníckeho bossa okresu s poľnohospodármi z úspešného družstva. Ani do sály som sa nedostal, vedúca jeho sekretariátu mi vtisla do ruky popísaný list papiera a vypoklonkovala ma späť na ulicu. Čítajúc na schodoch o úžasných výnosoch pšenice som začul zvnútra budovy vážny hlas, zrejme najvyššieho, viackrát opakujúci naozaj zmysluplnú vetu: „Tak čo, súdruhovia, ide to, ide?“
Dlhé roky som sa s ničím podobným nestretol, až teraz tu. Preto mladnem. Samozásobovanie informáciami cez vlastné alebo spriaznené médiá (viď platba miestnej súkromnej televízii za spravodajské informácie aj napriek zrušeniu dlhoročnej položky tohto typu), neochota odpovedať alebo doslova mlčanie pri kritických otázkach ostatným pod heslom „neobjektivity a zavádzania“ (viď dvakrát urgované a prisľúbené a dodnes nedodané odpovede na tému personálne zmeny v správnej rade TAVOS-u, atď.) ma akoby vracali do starých dobrých čias, keď sa nahlas nemohli ani len spomenúť termíny ako propaganda alebo kult osobnosti.
Viem, ak sa komunikácia medzi médiami a piešťanským mestským úradom (nevynímajúc Piešťanský týždeň alebo Naše novinky) dostane na štandardnú úroveň, rešpektujúcu demokratické pravidlá, chlieb lacnejší nebude a ani to nezapláta jamy na uliciach vášho sídliska. Ale skúste sa pozrieť na svoje deti či vnúčatá… Ak sa raz v dospelosti prehrabú archívom našich novín a nájdu tento komentár, verme, že len nechápavo zakrútia hlavou a s nevyslovenou otázkou sa pozrú do tvárí nás, rodičov či starkých…
Tak to spravili moje deti, keď sa prehrabávali archívom prednovembrovej Pravdy a začítali sa pre ne do nepochopiteľných budovateľských úvodníkov vtedajšieho dlhoročného šéfredaktora Bohuša Trávníčka. Na ich otázku, prečo proti tomu nikto nedokázal protestovať, nemám okrem hanby, ktorá mnou odvtedy lomcuje, žiadnu odpoveď. Asi preto, že ma viac zaujímala cena chleba ako kdejaké úvodníky…