Na exotický ostrov sa nemusí ísť len na dovolenku

Yayasan na konci sveta
Bali sa rozprestiera na západnom konci súostrovia Malé Sundy, medzi ostrovmi Jáva na západe a Lombok na východe. Patrí medzi jednu z tridsiatich troch provincií Indonézie. Túto destináciu obýva viac ako tri aj milióna obyvateľov.
Prvé pocity? „Prekvapilo ma, že to išlo tak plynule, neviem či som tam už nebola v minulých životoch,“ smeje sa dobrovoľníčka. Akurát sa bála, že sa stratí hneď na začiatku svojej misie. „Samé domy, reštaurácie, obchody, všetko je tam nahustené na seba. Keď sme však cestovali do nášho cieľa, cesta sa neustále zužovala a bola čoraz strašidelnejšia. Prišli sme až na koniec sveta.“
Centrum pod názvom Yayasan je situované na východnom pobreží, ktoré nie je až tak turisticky exponované. Nachádza sa v dedine medzi dvomi ulicami. Jedna je hinduistická, druhá moslimská, no miestnych odlišné vierovyznanie absolútne netrápi. Slovenka sa ocitla v skupinke s Kanaďankou, Rumunkou, Číňanmi a celému spektru šéfoval nemecký manželský pár aj so psíkom.

Kúpanie len v šatách
Dominika má rada teplo, viac ako tridsaťstupňové horúčavy jej nerobili problém. Musela si však zvykať na miestne stravovanie. Samá ryža, samá ryža… „Oni nie sú zvyknutí jesť spoločne. Kuchárka nám ráno navarila a čo ukuchtila, to sa jedlo po celý deň.“ Musela sa prispôsobiť aj ďalším pravidlám – žiadne odhalené ramená a kolená. Tabu bol aj alkohol či tabak. „Šokovalo ma, že keď sme išli na pláž hrať sa s deckami, veľmi sa chceli kúpať. To som nechápala – majú more a nezvyknú si v ňom zaplávať. Všetky sa do neho hodili oblečení. My sme sa kúpali v plavkách len večer, keď už nebola šanca, že by nás niekto uvidel.“
V centre bolo osem tried, do každej chodilo po skončení školy zo pätnásť detí. Nevyučovalo sa však len v nich, ale aj vonku, pri jazierkach. „Deti sú oveľa temperamentnejšie ako tie naše. V jazierkach jeden chytá ryby, druhý sa šplhá po strome, mne to však pripadalo úplne prirodzené. A prestávky sú oveľa divokejšie, ako sme zvyknutí na Slovensku,“ predostiera svoju skúsenosť dobrovoľníčka.

Ťažké začiatky
Denne vyučovala jednu až dve hodiny. Zvyšok času venovala „on line“ úlohám. Napríklad pripravovala kampaň na centrum v Keni, ktoré zničil požiar – spracovávala fotografie, vytvárala letáky, korešpondovala s univerzitami či uverejňovala ponuky na dobrovoľníctvo. Hneď od začiatku svojej púte si opakovala: Ťažký začiatok, dobrý koniec. „Bolo to super, ale stále som však nemala spriaznenú dušu. Založila som si na internete blog a písala doň. Po dvoch mesiacoch na moje narodeniny sa to zlomilo. Najmenší mi priniesli sladkosti zabalené v papieri zo zošita, natrhali mi kvety.“ Cestu k nej si našli aj dobrovoľníci. Nič jej nechýbalo. Vlastne, jedna vec áno. Počas majstrovstiev sveta v hokeji nikde na internete nemohla vysnoriť televízne prenosy. „Vyriešilo sa to tak, že doma mi cez skype púšťali zápasy,“ hovorí zanietená hokejová fanúšička.
Spýtali sme sa jej naopak: Čo jej chýba z Bali na Slovensku? „Úsmevy. Po návrate som sa týždeň usmievala ako blázon. Balijčania vyžarujú pozitívnu energiu, súvisí to s ich vierou. Nemôžu byť zachmúrení, lebo tým by privolali zlých duchov. Úsmevy, tie by som previezla k nám okamžite.“

Umenie namiesto alkoholu
Balijčanom posilňujúci mok ani vyfúkanie dymu do vzduchu pravdepodobne nechýba. Nahradzujú si ho vraj niečím úplne iným, obyvatelia ostrova sú povestní svojím citom pre umenie. Prekvitá tu hudba, Balijčania veľa maľujú, tancujú, spracúvajú kože i kov, nájdu sa medzi nimi aj sochári. Bali je jednoducho umelecké centrum. A radi tam jedia. D. Porubská o nich tvrdí: „Strávia v práci nekonečne dlhé hodiny. Ale majú tam množstvo chrámov a náboženských sviatkov. Vtedy zatvoria svoje obchody a idú sa modliť, to im zaberie veľa času.“ Na rozdiel od nás, „chladných“ Európanov, sa radi objímajú a sú bezprostrednejší. Nešalejú z toho, keď im internet občas vypovie službu. Káble sú ponaťahované kade-tade, neprekáža im, že po nich šliapu slony. „Keď má niekto niečo opraviť, trvá mu to aj mesiac. Treba si na to zvyknúť. Veď všetko je v pohode. Jedlo je na prvom mieste.“
Osobitnou kategóriou sú zvieratá, na ktoré naďabíte na každom kroku. „Kúpeľňu sme mali mimo domu. Jej dvere boli vždy pootvorené, takže už od nich ste odstrkovali žaby.“ Aj spať sa muselo pod moskytiérami, inak by si na vás zgustla všelijaká háveď.

Gunung Agung
Slovenka si pri svojom odchode do batožiny pribalila hromadu zážitkov, no na jeden asi nezabudne nikdy. Gunung Agung je svojou výškou 3142 metrov nad morom najvyšším vrchom Bali, je ho vidieť z každého kúta ostrova. Na jeho vrchol sa dobrovoľníci síce chystali, no stále im akosi chýbalo odhodlanie. Až dva týždne predtým, než Dominika dala svojmu dočasnému domovu zbohom, sa nazbierali tri odvážne ženy. „Vyrazili sme okolo jednej hodiny v noci. Je to praktickejšie, lebo cez deň je veľmi teplo. Výstup trval päť hodín, na hlavách sme mali čelovky, no ich svetlo hodinami slablo. Nevedeli sme, kam ideme, strmý svah, občas som myslela, že sa prekoprcnem. Navyše sme si nezobrali vysokohorskú obuv.“
Nočný výstup má pre turistov aj svoj druhý efekt. Na vrchol Gunung Agung sa prichádza pred východom slnka. Ten si užili dosýta. Na svätej hore už boli prví modliaci sa. Podobne ako sprievodca dobrovoľníčok Wayan si ťažkú hlavu z topánok nerobili. Všetci do jedného mali na nohách obuté „žabky“.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 18, ktoré je v predaji od 28. apríla.