Vrbovskému pánovi učiteľovi i pani učiteľke – z lásky
Kto z nás si len tak uvedomí, čo za deň je 28. marec? Tí, čo ešte nemajú deti, asi popremýšľajú. Je to sviatok oficiálne uznaný ako Deň učiteľov. Školstvo vo Vrbovom siaha do ďalekej minulosti a s každým školským rokom rastie aj zoznam pedagógov v meste. Ich trpezlivosť by sme si mali vážiť každý deň, ale v tento pre nich sviatočný deň si aspoň na niektorých z nich zaspomínajme dvojnásobne.
Čriepky spomienok aj s nožíkom v prste
Každý nosí v hlave mená, s ktorými sa stretával ako dieťa v škole. Dovoľte mi pripomenúť aj vám detské školské časy.
Tí starší si iste pamätajú riaditeľa „hornej“ školy Ondreja Králika. Po ňom to bol riaditeľ Vladimír Bednár. (Pri jeho mene mi napadá spomienka, keď sme mali triedu nad riaditeľňou a jeden náš spolužiak mu pravidelne búchaval veľkým dreveným kružidlom na kúrenárske trubky.) Ďalšie mená, ako nezabudnuteľný Janko Boor s jeho čarokrásnym pozdravom „ruky bozkávam“ a s ním sa mi vytvára pred očami jeho súčasť – jeho bicykel. Potom mená ako telocvikár Eduard Piačka, prísna ruštinárka Anna Mosná, mená učiteliek ako Kvetoslava Bednáriková, Jarmila Bednárová, Mária Bednarská (dodnes sa musím zamyslieť, ktorá bola ktorá), spomínam si na matematikárku Otíliu Majerníkovú, učiteľky Ľubicu Lagovú, Boženu Kamenickú a jej manžela Stanislava, zemepisárku Martu Červeňanskú, nemčinárku Evu Jurčovú, ďalej učiteľky ako napríklad Ľudmila Blažeková, Blažena Nitschneiderová, Edita Pekarovičová, Margita Siebertová, Alena Vlhová.
Kdesi v hĺbke pamäte sa objavuje Jozef Činčura, Anna Bosáková, Emília Gonová. Ešte si každý spomenie na nášho prísneho, ale dobrého fyzikára Romana Mocku a jeho známe slovo „hustilka“. Z prvých stupňov sú to mená ako Irena Švarová, Irena Sabová, Anna Boorová, Anna Žilková, Anna Sýkorová, Edita Slížiková… Musím spomenúť ešte jedno meno, bola to od roku 1989 ďalšia riaditeľka „hornej“ školy, ktorú milovali všetky deti. V správnej chvíli správne prísna a v správnej chvíli správne „mamičkovská“. Je to učiteľka Mária Adamcová, stále milá, krásna a usmiata. (Ak neveríte, že čas sa dá zastaviť, tak sa pozrite na jej tvár). Ospravedlňujem sa, ak som niekoho nespomenula, toto sú mená z mojich školských čias v rokoch sedemdesiatych-osemdesiatych. Po takom dlhom čase si všetky mená už ani ja nepamätám.
Ale sú spomienky, ktoré ostanú natrvalo. Ako to s tými kúrenárskymi trubkami, alebo ako mi spolužiak sekol nožom do prsta, keď som bola prváčka. Krv sa valila a učiteľský zbor bol v pohotovosti. Škoda, že v tom čase nebola fotografia na takej úrovni ako teraz, videli by sme „hornú“ školu s jej ošumelým školským dvorom, bez prístreškov pri telocvični. Každé ráno sme pred jej otvorením stáli na školskom dvore a čakali sme, kým sa otvorí zadný vchod, tadiaľ sa chodilo vtedy do budovy. Hlavný bol len pre pedagógov a zamestnancov. Keď nás nikto nevidel, „jazdili“ sme po zábradlí na schodoch. Jedáleň v pivničných priestoroch mala maličké okienko a pod ním drevený schodík. Pani kuchárka, ktorá vydávala obedy bola taká milá silná teta s českým prízvukom. Pred jedálňou bol starý drevený vešiak s lavicou na odkladanie tašiek. Už vtedy som myslela, že má aspoň sto rokov. Z tejto jedálne sa nám občas podarilo odísť cez zakázaný východ okolo kotolne. Hore schodmi, na jednom z poschodí celkom vľavo bola školská družina s veľkými hnedými dverami. Riaditeľňa bola, myslím, na prízemí oproti schodom. Niečo ako šatne tuším ani neexistovalo, ale nespomeniem si, kde sme sa vtedy prezúvali. Myslím si, že na najvyššom poschodí bola veľká presklená stará skriňa, v ktorej boli všelijaké čudá zaliate v liehu.
Každý máme svoje spomienky… Pamätá si niekto z vás na svoju prvú školskú tašku? Asi ani veľmi nie, tak si skúsme aspoň na chvíľku spomenúť na našich učiteľov v škôlke, v škole či na strednej škole. Veď je ich deň a oni si úctu naozaj zaslúžia. Preto odkaz pre všetkých vyššie spomenutých aj nespomenutých, všetkým vtedajším aj terajším pedagógom: prijmite jedno veľké ĎAKUJEM od všetkých vašich detí, ktoré vyrástli pod vašimi starostlivými rukami.
Prvú školu vypálili Turci
Zalovíme v archívoch a prenesieme sa do hlbšej minulosti. Kde sú korene školstva v mestečku so šikmou vežou?
Už nikto zo žijúcich ľudí vo Vrbovom a okolí by nemohol povedať, že si pamätá zakladanie škôl v meste. Ak by sme mali ísť na začiatok dochovaný písomne, tak by sme sa vrátili niekde do roku 1568, keď je v urbárskom súpise spomenutá existencia školy vo Vrbovom. Neskôr bola vypálená Turkami, ale ďalšie záznamy spomínajú v roku 1768 jednotriedku.
Ďalej:
■ r. 1784 – stavba evanjelickej školy
■ r. 1804 – vyššia židovská škola
■ r. 1885 – štátna ľudová škola (dnes Špeciálna ZŠ)
■ r. 1886 – priemyselná učňovská škola
■ r. 1901 – privátna meštianska škola (zakladateľ rabín Samuel Reich)
■ r. 1925 – začali sa datovať dokumenty o Učňovskej škole
■ r. 1932 – Ľudová škola hospodárska
■ r. 1938 – Dôležitý medzník v histórii vrbovského školstva, pretože toto je rok, ktorý si pamätali naši dedovia, alebo si to pamätajú naši rodičia – sedemdesiatnici, z rozprávania ich rodičov. V tomto roku sa dokončila stavba „hornej“ školy na terajšej Školskej ulici. Podľa projektov architekta Alojza Bociana z Nitry v máji 1936 položili základný kameň a
už o dva roky hotovú školu pomenovali po Milanovi Hodžovi. Do nej chodila už väčšina našich rodičov. Oproti budove – kde sú teraz bytovky – boli záhrady so sadmi a medzi nimi viedla cestička-chodník do mesta, okolo múru terajšej osobitnej školy až k pamätníku pod vežou.
■ r. 1938-1939 – postavenie ľudovej školy vedľa kláštora
■ r. 1939 – Verejná chlapčenská obchodná škola fungovala do roku 1949, potom ju spojili so Štátnou dievčenskou obchodnou školou v Piešťanoch. Sídlo mala vo Vrbovom a pobočku v Piešťanoch, neskôr ju premiestnili do Piešťan. Veľa ľudí netuší, že bola predchodcom hotelovej akadémie.
■ r. 1949 – zriadená Osobitná škola vo Vrbovom
■ r. 1952 – Významný rok pre Trikotu, bola zriadená Závodná učňovská škola a do malého mesta začali dochádzať študenti a hlavne študentky zo širokého okolia. Mesto sa začalo plniť krásnymi učnicami.
■ r. 1980 – Tento rok si pamätám, bol vykonaný slávnostný výkop Základnej školy na Komenského ulici a začala sa stavať nová „zédeeška“. Hrali sme sa v jej zákopoch na vojnu medzi partiami deciek.
■ r. 2000 – pomerne nová história, otvorili gymnázium v centre mesta a nová generácia z okolia zase začala prúdiť do mestečka
Toto bol len stručný prehľad, ako to asi u nás vyzeralo so školstvom. Záznamov je podstatne viac, pozreli sme sa len na tie najdôležitejšie, aby sme si uvedomili, že školstvo v meste nie sú len dve základné školy, jedno gymnázium a jedna učňovka.
