Prvý Slovák, ktorý preplával La Manche, navštívil rodné Piešťany

J. Novák, plukovník letectva vo výslužbe, sa narodil v roku 1942 v Piešťanoch, kde prežil detstvo. Jeho otec vojenský pilot často menil posádky. Rodina ho nasledovala po území vtedajšieho Československa. K svojim slovenským koreňom a k rodným Piešťanom sa však hlási i napriek tomu, že dnes žije v Prahe. V uplynulom týždni zavítal do svojho rodiska, aby sa stretol s priateľom z detstva Viliamom Nemcom. Využili sme príležitosť, aby sme sa i my porozprávali s týmto slávnym rodákom.

J. Novák o sebe tvrdí, že je viac-menej zabudnutým Slovákom. Viaceré tlačové zdroje totiž v roku 2002 priniesli informáciu o prvom slovenskom pokoriteľovi kanálu La Manche Zoltánovi Makaiovi z Dunajskej Stredy. To, že prvý Slovák a rodák z Piešťan to zvládol už dávno predtým, sa akosi vraj zabudlo. „Áno, je to tak. Prečo, to netuším. Ja sa celý život hlásim k slovenskej národnosti. Oboch rodičov mám Slovákov. Detstvo som prežil v Piešťanoch, vysokú školu som vyštudoval v Košiciach, pôsobil som v Banskej Bystrici i v Trenčíne. Na konci vojenskej kariéry som slúžil na veliteľstve letectva, ktoré bolo za spoločnej republiky v Prahe. Tam som aj zostal žiť,“ vysvetlil nám plavecký rekordér bezchybnou slovenčinou.

Skutočnosť, že sa k nemu slovenské médiá a zdroje slovenských rekordov nehlásia, vraj nerieši. O svojich extrémnych plaveckých výkonoch nám však porozprával: „La Manche som preplával dvakrát, a to v ťažšom smere z Anglicka do Francúzska. V roku 1974 a aj 1975. I keď pri optimálnej podmienkach je to 39 kilometrov, ja som pre silné prúdy a nie za príliš ideálnych podmienok v prvom prípade odplával 60 kilometrov a v druhom 56. To sú vzdialenosti oficiálne zaznamenané a meranie sa zastaví, keď ste z vody celým telom na pobreží. V roku 1975 bolo však také nepriaznivé počasie, že moja sprievodná loď sa nemohla priblížiť k pobrežiu, a tak som sa vrátil späť do mora a išiel ju hľadať. Kým som ju našiel, takmer som doplával späť do Anglicka. Takže v tom roku som dal La Manche v podstate tam aj nazad.“

Aj keď je spomínaný rekord z pohľadu publicity najzaujímavejší, on sám má vo svojich plaveckých výkonoch iný rebríček. „Mám viacero prvenstiev, ale najviac si cením preplávanie Baltického mora z dánskeho ostrova Bornholm k pobrežiu Poľska, čo bola vzdialenosť 95 kilometrov. V trinásťstupňovej vode som strávil 39 hodín,“ uviedol rodák z Piešťan.
Na druhé miesto radí preplávanie jedného z najchladnejších jazier na svete – ruského Bajkalu – v jeho južnej časti z mysu Stoľby k mysu Telegrafnyj. Za 7 hodín a 27 minút preplával spolu s legendárnym českým diaľkovým plavcom a jeho najväčším kamarátom, zároveň i najväčším rivalom, Františkom Venclovským, 23,6 kilometrov v ľadovo chladných vodách tohto najhlbšieho jazera na svete. S úsmevom však dodal, že Venclovský si to uľahčil, lebo plával s plutvami.

Za jeden z najextrémnejších plaveckých výkonov na svete je považované i Novákovo zdolanie rieky Angara. Tu uplával 1700 metrov pri teplote vzduchu -25 °C a teplote vody 0,8 °C.
V ranom detstve tohto extrémneho športovca by len málokto predpokladal, aké výnimočné úspechy v živote dosiahne. Narodil sa s veľkým množstvom zdravotných problémov. Mal časté záchvaty a jeho otec sa rozhodol, že ho z toho dostane. Najprv len otužovaním. Ako päťročnému mu kúpil boxerské rukavice. Plávať sa naučil už rok predtým, a to na legendárnom piešťanskom kúpalisku Eva. Keď sa celá rodina presťahovala do Hradca Králové, dal sa na džudo. V tomto športe sa stal aj dorasteneckým majstrom republiky.
Neskôr však prevládla láska k plávaniu. V roku 1960 dokonca splnil limity na Olympijské hry v Ríme. Za zvláštnych okolností sa tam však nedostal. To J. Nováka zdravo nasrdilo a plaveckému zväzu chcel dokázať, že je v plávaní nielen československá, ale i svetová špička. O dnešnom finančnom zabezpečení vrcholových extrémnych športovcov sa v dobách, keď športoval, vraj nedalo ani snívať. „Za prvé preplávanie kanála som dostal 3000 korún, ale stálo ma to 40-tisíc. Za druhé mi minister obrany dal 1500 korún,“ povedal.

Za každým vrcholovým výkonom stálo množstvo driny. Na to, ako sa pripravoval na prvé preplávania z Anglicka do Francúzska, si J. Novák zaspomínal: „Trénoval som v noci aj vo dne. Behal som s tridsaťkilovým závažím na hrudi a v každej ruke päťkilovou činkou denne päť kilometrov do lesa. Tam som na konári urobil dvadsať zhybov, na zemi sto klikov a sto sklápačiek a bežal som nazad. Po dobehnutí som si to dal ešte trikrát po schodoch do dvanásťposchodového paneláku a raz do jedenásteho, kde som býval, a to všetko v plynovej maske. Osemnásť mesiacov pred štartom som každý víkend behával z Pardubíc do Hradca Králové a späť, čo bolo dokopy takmer sedemdesiat kilometrov. Hodiny som trávil aj v bazéne plaveckého oddielu Dynamo Pardubice. Tiež som plával v rieke Labe. Prvý rok som naplával 1600, druhý 2200 a posledný rok pred kanálom 3066 kilometrov.“

Svoje plavecké schopnosti neuplatnil len na rekordné výkony. Pred utopením zachránil sedemnásť ľudí, z toho jednu celú rodinu, ktorej sa na mori prevrátil čln. Džudo a box zachránili zasa život jemu samému, keď ho už ako dôchodcu v jeho pražskom byte prepadli štyria lúpežníci. „Traja skončili v nemocnici. Toho štvrtého som si nevšimol a kopol ma zozadu do chrbta tak, že následky pociťujem doteraz,“ vysvetlil.
Na svoj veľký športový výkon sa chystal naposledy ako päťdesiatročný v roku 1992. Vtedy sa s F. Venclovským pripravovali zdolať Niagarské vodopády, potrebovali však zohnať desaťtisíc dolárov. Medzitým, ako sa to podarilo, Nováka zvolili za poslanca federálneho zhromaždenia, následne sa rozpadla republika a o niekoľko rokov Venclovský zomrel. Z celého projektu zišlo.
Na svojho kamaráta však nikdy nezabudol a spomína na to, ako spoločne na brehu Vltavy, Lamanšského prieplavu, pri Bajkalskom jazere, ale aj na brehu ľadovej Angary spievali ich najobľúbenejšiu slovenskú pieseň Rodný môj kraj. Tá s nimi obletela celý svet.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 13, ktoré je v predaji od 24. marca.