Paragliding láka aj napriek krúpam ako tenisové loptičky

Búrky sú pri pohorí Ťan-Šan také intenzívne, že blesky roztínajú oblohu nie na dve, ale tisíc častí. Z neba padajú krúpy veľké ako tenisové loptičky a vietor vás odveje aj s padákom do skalných roklín, odkiaľ niet úniku. Nájdu si vás už len dravce. Toto mala skupina českých cestovateľov na mysli, keď sa spúšťala z jednej z hôr, aby preletela ďalšie, lebo peší pochod do údolí z trojtisícovej výšky bol tiež riskantný. Hore ich zaviezla lanovka. Dole sa pustili na padákoch spolu s vtákmi, ktoré im pomáhali hľadať priaznivé prúdy. Strach, poryvy silného vetra, čierne mračná v pätách, uvedomovanie si strašného riskantného kroku, to všetko sprevádzalo v ten deň dvanástich hazardérov, ktorí to ale, našťastie, prežili. Hory ale vtedy preleteli len traja. Začalo sa to tak nevinne…

Lietali s búrkou v pätách

V ten deň sa výprava rozhodla ísť hneď ráno do hôr. J. Fetka si zaspomínal: „Čakal nás náš ochranca a sprievodca Kalibek, ktorý nám zariadil, že z lyžiarskeho strediska nás lanovka vyvezie do vysokých hôr. Mali sme šťastie, pred pol rokom ešte nepremávala. Ráno sme vychádzali pri meste Karakol – nadšení optimizmom, bolo krásne počasie. Ale zozadu už bolo vidieť mraky. Obloha zošedivela, sčernela, povedali sme si, že prinajhoršom z hôr utečieme s padákmi. Ale keď sme vyšli hore, bola tam atmosféra, že by ste počuli padnúť špendlík. Náš vodca Dalibor Carvola povedal, že ak nevzlietneme teraz, už sa nám to nepodarí. Vraj tam, v Kirgizsku sa takto lieta.“ Obliekli sa, urobili nejaké fotky pre manželky, keby sa náhodou nevrátili… „To sa ťažko rozpráva, ako sa letí cez kopce. My sme sa báli tak, že chlad som skoro vôbec nevnímal. Letíte a nemáte možnosť pristátia. Vedeli sme iba to, že to je nutné. A či sa nám to podarí? Leteli sme na východ rýchlosťou asi 60 až 80 kilometrov za hodinu, okolo boli sedemtisícové vrchy, nad nami búrkové mraky – kovadliny. Vtáky – orlosupy nám pomáhali, občas síce zaútočia na padák, to však iba vtedy, keď letíte okolo ich hniezda. Z vrchu sme videli čabanov – pastierov, čo bolo vcelku komické.“

Pastieri divých koní si ich fotili smartfónmi

Let trval štyri hodiny. Bolo to náročné. Cudzie prostredie, ťažké podmienky, silné turbulencie i vetry, väčšina výpravy sa postrácala v údolí. Vedeli o sebe len traja, ktorí sa navzájom počuli vo vysielačkách. Nachádzali sa kúsok od čínskych hraníc.
„Pristáli sme u čabanov, dvaja okolo nás krúžili na koni ako indiáni, ale neboli nepriateľskí. Bolo vidieť, že padáky nepoznajú. Povyzliekal som sa a opýtal, či im nevadí, že sme pristáli na ich pastvinách. Oni potom vytiahli smartfóny a začali si nás fotiť. Bolo vidno, že sme doleteli v poslednú chvíľu, lebo búrka začala. Hory nás pustili, mali sme šťastie,“ povedal s úsmevom J. Fetka.

Vriacu vodu miešala holými rukami

„Keď tie pocity odzneli, bolo to fajn. Bolo popoludnie, pastieri zakúrili pod kotlom. Akási žena do vriacej vody vkladala slíže. V 2500 metroch voda vrela, z kotla sa parilo a ona to miešala rukou. Nepochopiteľné. Uvarila hovädzie so slížmi a zapletenými črevami. To bola podľa nich tá najlepšia pochúťka – korbáčiky z čriev. Ale to nejde odmietnuť.“
Po tomto jedle sa cestovateľ musel ísť prejsť do prírody. Medzitým sa pozbierali ďalší členovia výpravy. „Jeden z nich išiel pešo s padákom k nášmu miestu šesť hodín. Čabani nás potom pozvali na večernú hostinu v jurte. Bola luxusná. Pred nami nakládli množstvo vynikajúcich jedál a vynikajúcej vodky. Sú pohostinní,“ skonštatoval cestovateľ. V jurte sa medzi pastiermi nachádzal aj bývalý plukovník sovietskej armády. „Vlastní veľkú ochranku, stráži tuším prezidenta, takže je dosť za vodou, a sem jazdí na tri týždne, očistiť sa. On jediný nepil vodku, iba relaxoval.“ Čabani sú moslimovia, v ich kódexe je pohostiť pútnika. Za večeru ani prichýlenie nechceli peniaze.
„Požiadali sme, či môžeme pri ohni prespať. Doviezli aj stany, mali tabak. Ja veľmi nefajčím, ale to bol rituál. Dokonca aj pivo tam bolo vynikajúce. Vyspali sme sa, ráno sme sa zbalili. Zase išli búrky, mraky, takže sme sa vydali okolo jazera Issyk-Kul nazad,“ pokračoval v rozprávaní J. Fetka.

Pobili sa s tromi drsnými ženami

V Kirgizsku videli obrovské stáda divých koní, ktoré sa na pastvinách striedali s kravami a ovcami. Na každom kroku stretali pohostinných ľudí. Je to drsná, ale krásna krajina. Aj ľudia sú tu plní paradoxov. Zažili ich štedrosť, ale aj bitku s troma ženami, ktoré ich večer prichýlili, a ráno, keď im nechtiac odvalili kus uvoľneného obrubníka pri dome, sa ženy pustili do nich. Bolo tam kriku a úderov ako v ringu.
Hoci Kirgizstan je až z osemdesiatich percent moslimská krajina a je známe, že Allah a alkohol sa nemajú radi, v obchodoch sa pulty prehýbajú pod fľašami vodky. Je iná, akú poznáme v našich končinách. Vonia, má fantastickú plnú chuť. V záhradkách miestnych ľudí rastie marihuana, šašlik tam v mestách ponúkajú na každom kroku. Ľudia sú tam veľmi bohatí. Najlacnejšie auto, ktoré výprava videla v uliciach miest, bol Mercedes. Miestni vraj bohatnú na obchodoch s dobytkom.

Chceli ich vyhostiť pre vodku na ulici

V tejto krajine zažili aj nepríjemný stret s políciou, ktorá zaistila ich druhov. Nevedelo sa prečo, až pri vypočúvaní prišli na to, že ich chcú vyhostiť z krajiny, lebo po ulici niesli vodku. Musel im pomôcť opäť ochranca Kalibek, mafián, ktorý tam poznal každého. Riešilo sa to až na úrovni ministra vnútra. Mimochodom, bez zázemia, ktoré cestovateľom tento muž poskytol, by sa im štrnásťdňovú výpravu asi nepodarilo uskutočniť.
Na jej začiatku chceli obletieť najvyššie hory – Ťan-Šan, ale búrky a prudké zmeny počasia, to všetko chce dlhší čas, menej ľudí a viac zásob potravín na takýto cieľ. J. Fetka sa do krajiny hôr a pastierov chce ešte určite vrátiť. Kedy? Zatiaľ ani sám nevie.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 12, ktoré je v predaji od 17. marca.