Po tisícoch kilometrov vyzeráte skôr ako ten, čo okráda

Tridsaťjedenročný Čech porozprával v Piešťanskom informačnom centre o svojej cestovateľskej vášni. Na svoju prvú púť sa vydal už vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch. Dlho uvažoval, z ktorého bodu vyštartuje, no nakoniec sa rozhodol pre rodné mesto svojej matky – Kloužovice. Ako sám hovorí, cieľ cesty sa dá prispôsobiť „za pochodu“, ale to, odkiaľ vyrazíte, sa už zmeniť nedá. Vybavený dobrými topánkami a spacím vakom sa vydal na cestu začiatkom jari. V tom čase totiž prestáva v noci mrznúť, čo je v prípade, že spíte pod holým nebom naozaj dôležité. Vzal si aj stan, ale len preto, aby ochránil svoje telo pred kliešťami. Do Santiaga de Compostela sa totiž rozhodol ísť cez Alpy.
Prespával vonku, no uchýlili ho načas aj v kláštore. Inokedy nocoval v ubytovniach pre pútnikov. V Španielsku ich je vraj dosť. Nejakú vraj nájdete takmer po každom treťom až piatom kilometri. Musíte však mať pútnický pas, ktorý vydáva cirkev a dá sa zohnať v tamojších kostoloch či farách. V každej ubytovni, kde prespíte, potom dostanete pečiatku, aby ste mali dôkaz, že ste cestu absolvovali „tak, ako sa patrí“. P. Kotrba ušiel takmer všetky cesty sám. Okrem jednej, na ktorú sa vydal so svojou kamarátkou. Na tých zvyšných mu robila spoločnosť výnimočná partnerka – gitara. Chvíle odpočinku si teda spríjemňoval brnkaním na nástroji, a tiež si pouličným hraním dopĺňal chýbajúce eurá na cestu. Gitaru štylizoval do rôznych momentov, ktoré si chcel zvečniť. Tak sa mu podarilo vytvoriť niekoľko netradičných fotografií.

Ako odpoveď na zvedavé otázky kde sa kúpal, ukazuje zábery oceánu. A či sa dalo po ceste nakúpiť? „Ono to už začína byť dosť veľký biznis. Dá sa tam nakúpiť všade a všade sa dá ísť na kávu.“ Ak kráčate, tak vraj nie je deň, kedy by ste nenašli obchod. Častá otázka, ktorú dostáva, je, či sa nebál, že ho počas cesty okradnú. No on so smiechom vraví: „Po tisícoch kilometrov cesty vyzeráte skôr ako ten, ktorý okráda. Je to taká kamufláž“. Napríklad z rovnakého dôvodu mu nedovolili hrať v Monaku na ulici. Sám situáciu porovnáva, že to bolo, akoby prišiel do divadla v teniskách. Ozajstný strach však mal asi len dvakrát. Jednu príhodu má z obdobia, keď za ním takmer na mesiac pricestovala sesternica. „O polnoci sme postavili stan na pláži a išli sme spať. O pol tretej zrazu otváram oči a niekto zvonku pomaly popoťahuje zips. Ako som otvoril oči, vidím sesternicu, tiež už s otvorenými očami, a šeptá mi, že dotyčný je tam už pol hodiny. Vraj predtým tiež len kúsok popotiahol zips. Vôbec nevedela, či už odišiel, ale asi tam fakt čakal. Takže sesternica v očiach strach, dvadsaťročné krásne dievča, a ja som bol vedľa nej ako jej starší bratranec. Tak čo som mal robiť? Sadol som si, pol tretej v noci, ticho, nikde nikto, akurát tento chlapík, ktorý nám popoťahuje zips, a zrazu aaaaa. Začal som revať čo najhrubším a ‘najdomorodskejším‘ hlasom. Chlapík sa zľakol a počuli sme, ako uteká po piesku. Zbalili sme stan a do rána sme sa rozprávali,“ spomína P. Kotrba.

Dôležitou témou pre pútnikov bývala otázka, či si na cestu do Santiaga vziať so sebou mobilný telefón alebo nie. P. Kotrba si myslí, že dnes už je naozaj málo tých, ktorí si so sebou mobilné zariadenie neberú. Pred štyrmi rokmi však mladý Čech vedel o svojom kamarátovi, ktorý taktiež vyrazil na cestu, ale z Brna. V tom čase bolo úplne bežné, že mobily ostávali doma, a tak to bolo aj v prípade jeho kamaráta. „Dohovárali sme sa len mailom. Raz za mesiac. On bol v tom čase uprostred Francúzska, ja niekde na severe Španielska a plánovali sme spoločné stretnutie. Bola polovica novembra a on mi hovorí, že by sme sa mohli stretnúť 3. decembra o štvrtej popoludní pri katedrále v Béziers. A my sme sa tam vtedy naozaj stretli, aj napriek tomu, že sme sa dohodli viac ako dva týždne vopred,“ s úsmevom dodáva.

Na cestách podobného typu môžete spoznať okrem kultúry a rôznych architektonických skvostov aj obrovskú silu prírody. Tak ako P. Kotrba, ktorý na vlastnej koži zažil tropický vietor Tramuntana, prichádzajúci od Pyrenejí. Ako sám opisuje, tento vietor fúka neprestajne aj tri dni v kuse. Pútnik sa preto počas spánku musel schovávať medzi stromy, aby bol sčasti v zákryte, aj keď riskoval, že budú padať vetvy. Zaujímavosťou je, že podľa jeho slov si na vietor stále nevedia zvyknúť ani domáci obyvatelia. Po príchode do cieľa, do pútnického mesta Santiago de Compostela, na námestí sedia v tieni pútnici a hľadia na katedrálu. Alebo sa len rozprávajú, aká bola cesta. Vraj ak tú cestu prejdete po prvýkrát, ten pocitje nenahraditeľný. Po tom, ako prejdete obrovský kus cesty, si môžete vybrať, či budete pokračovať ďalej a navštívite aj oblasť s názvom Finisterra.

Toto čarovné miesto bolo ešte pred objavením Ameriky považované za koniec sveta. Od Santiaga je vzdialené deväťdesiat kilometrov, čo predstavuje asi tri dni chôdze. „Je tam maják, pri ktorom si ľudia pália oblečenie a topánky ako symbol horších včerajškov a pre lepšie zajtrajšky. Spália staré oblečenie a kúpia si nové,“ hovorí P. Kotrba.
To, že český pútnik bol na ceste neuveriteľných štrnásť mesiacov v kuse a prešiel tritisíc kilometrov, vás od plánu vyskúšať si to vôbec nemusí odradiť. Existujú tri rôzne pútnické cesty po Španielsku, po ktorých sa môžete vydať a začať v ktoromkoľvek z miest na týchto trasách. Podmienkou je len, aby ste prešli peši aspoň sto kilometrov. Veľa šťastia!

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 8, ktoré je v predaji od 17. februára.