Piešťany sú najlepším miestom pre detstvo
V oficiálnych životopisoch režiséra Juraja Nvotu sa neuvádza, že časť svojho detstva strávil v Piešťanoch. Nájdeme len to, že po mladosti strávenej v Bratislave sa rozhodol svoje ambície naplniť na fakulte divadelnej réžie Vysokej školy múzických umení. Poznáme ho i ako herca, keď vo filme Ružové sny stvárnil mladučkého herca poštára i ako blízkeho spolupracovníka Radošinského naivného divadla.
► Pozeral som si vaše oficiálne životopisy. Hoci ste v Piešťanoch strávili časť detstva, tie sa tam nespomínajú.
Životopis má byť stručný. Väčšinou obsahuje rok narodenia, dátum ukončenia školy a čo ste doposiaľ pozoruhodného vykonali. Objavy bezstarostného detstva a čas, keď ste sa učili čítať písať a počítať, sa tam nezmestí.
► Prečo sa vaša rodina presťahovala do Piešťan?
Môj otec bol bez príčiny dva roky väznený len preto, lebo sa do Československa prisťahoval z Juhoslávie, ktorá sa v 50. rokoch minulého storočia pod vedením „krvavého psa“, ako Stalin nazýval generála a prezidenta Josipa Broza Tita, stala nepriateľskou krajinou. Otca v roku 1953 z vyšetrovacej väzby prepustili pod podmienkou, že aj s rodinou opustí Bratislavu. Tak sa moji rodičia so starším bratom Jánom ocitli na Pstruši, kde som sa v roku 1954 narodil ja. Otec bol biológ. Zaoberal sa výskumom v živočíšnej výrobe. V Borovciach pri Piešťanoch mu umožnili sledovať rast teliat a napísal o tom aj knižku. Vtedy sme sa presťahovali do Piešťan. Mal som päť rokov.
► Ako sa vám toto obdobie vrylo do pamäti?
Pstruša a Piešťany boli dva svety. Na Pstruši sme nemali ani obchod ani školu, ani nič, len prírodu, sliepky a dodnes neprekonaný zimný teplotný rekord -41 stupňov Celzia. Za všetkým sa muselo ísť až na Vígľaš. V Piešťanoch som spoznal, čo je to hotel, reštaurácia, videl a počul som prvý raz živý orchester, ktorý hral v parku podľa muža s paličkou, naučil som sa plávať v termálnej vode, stal som sa člen uličnej bandy s heslom „Hendehoch“, začal som chodiť do školy, prvý raz som sa zamiloval, videl hrať divadlo a v prezliekacích kabínkach na kúpalisku Eva aj všeličo iné…
► Aké mesto to v tých časoch bolo?
Piešťany boli a verím, že stále sú, najlepším miestom pre detstvo. Vtedy nám patril celý park, ostrov, Eva. Rodičia sa o nás nebáli. Neboli skoro žiadne autá. Iba medzinárodné preteky motoriek na letisku, preteky motokár po meste a plachetníc na Sĺňave. Každá návšteva Piešťan je pre mňa, akoby som sa ocitol vo filme môjho detstva. Čosi sa zmenilo, ale tie zásadné body zostávajú stále také, aké boli.
► Vaša najintenzívnejšia spomienka?
Moji rodičia mali zvyk ísť každý deň na prechádzku za akéhokoľvek počasia a nás synov brali so sebou. Počas chôdze mama rozprávala, čo zažila v práci. Rád som počúval a podvedome sa učil rozpoznávať dobro a zlo. Takto nás vlastne rodičia vychovávali bez toho, aby sme to postrehli. V nedeľu to boli prechádzky cez Červenú vežu na Bacchus vilu, cez týždeň po parku a okolo Váhu. Kultovým miestom detí, ale nielen detí, bola Eva. Tam som zažil okrem Bačíkových hlásení aj prvé stretnutie so smrťou. Starší chalani hrali rohovú chytačku, pri ktorej sa bratov spolužiak na kachličkách šmykol a udrel si hlavu. Všetci sme na chvíľu stuhli, ale chalan vyskočil na rovné nohy a hralo sa ďalej. Rána sa však nedožil. Krvácanie do mozgu.
Viac sa dočítate v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 16. decembra.
