Deti sa boja, či za nimi Ježiško trafí aj do Tatier

Ako väčšina detí, aj tie, ktoré rodičia Barbora a Martin Pavlík priviedli na svet, majú rady čokoládu. Nakŕmiť štyri hladné krky, postarať sa o chod domácnosti, učiť sa s prvákom – to po nepriazni osudu ostalo len na ramenách mladej matky. Jej muž skonal na rakovinu, s ktorou bojoval ani nie rok od určenia diagnózy.
Tisícky ľudí sledovalo jeho boj s onkologickým nálezom a túžili rodine pomôcť. Zbierali sa na liečbu v Amerike, ale ani vyzbierané peniaze na ňu nestačili. Šancu videl M. Pavlík ešte v liečbe kmeňovými bunkami, ktorá sa už v tom čase rozbiehala na Slovensku. Rakovina bola ale rýchlejšia ako legislatíva. Vzala rodine jej živiteľa.
Hovorí sa, že čas zahojí aj najväčšie rany. Ale vylízať si ich musíme sami. Zaujímalo nás, ako sa majú Pavlíkovci teraz. Žijú – radujú sa aj trápia sa. Mama Barbora o tom vie svoje. Podelila sa s nami o svoje pocity. Bola milá, pekne nalíčená, tenučká ako špáradlo, jej deti nás pritom potešovali svojou nástojčivou snahou upútať na seba pozornosť. Najviac si ju vyžadovala malá Barborka. Lukáško čítal zo šlabikára písmenko „o“. Tomáško sa ukázal ako samostatná jednotka – vyliezol štvornožky z postele na stolík, odtiaľ okolo LCD displeja k poličke s hračkami a knihami. Jeho dvojča Martinko bol stále v pätách svojej jedinej sestričke. Bol ako slniečko. Všade okolo boli hračky, deti stále niečo chceli. A mamina to zvládala bez zvýšenia hlasu, s láskavým, aj keď už trocha unaveným úsmevom na perách. Bol večer. Takto to u nich vyzerá bežne.
Malé životabudiče nedovoľujú matke zúfať. Ich mama je pragmatická, funguje na 120 percent. Pomáhajú jej v tom aj dobrí ľudia – rodina a priatelia. Človek sa nesmie opustiť. A matka – či chce, alebo nie, musí ostať silná za dvoch. Život ide ďalej.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 50, ktoré je v predaji od 9. decembra.