Manžel zosnulej pacientky: Pobúril ma prístup lekárov

Bolesť, ktorú cítim po strate mojej manželky, zomrela v nemocnici 28. októbra po tom, čo ju v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, vysilenú, blúzniacu a vykrikujúcu, priviazali k posteli bez možnosti brániť sa, sa znásobila, keď som si prečítal v Piešťanskom týždni argumenty riaditeľky M. Domčekovej.
Tá tvrdila, že moja žena dlhodobo neužívala lieky, aj preto sa jej stav zhoršil. Nie je to pravda. Tiež argumentovala, že po podaní liekov sa jej stav zlepšil. Ako sa zlepšil, keď dva dni nato zomrela? Manželka celých šesť rokov užívala na psychiatrickú diagnózu liek Leponex, ktorý síce pomáha na psychiku, ale zároveň ohrozuje zdravie. Okrem iných má nepriaznivé účinky aj na pečeň. Tento v jej prípade zabíjajúci liek jej predpísala ošetrujúca psychiatrička bez toho, že by jej robila kontrolné pečeňové testy. Manželka o šesť rokov začala odpadávať, stratila krvinky a na pečeni sa jej vytvorili metastázy. Ako však ja, obyčajný človek, môžem dokázať, že ju zabil Leponex? Môžem iba poukázať na chybu pri liečebnom postupe, pretože psychiatrička jej kontrolné odbery nerobila.
Po tom, čo lekári zistili onkologické ochorenie – metastatický nádor pečene – hospitalizovali ju v Trnave a poslali domov bez liekov na základné ochorenie. Odporučili jej iba preparáty na zápal kĺbov a cukrovku. V takomto stave som ju dostal domov. V Trnave mi pri odchode z nemocnice povedali, nech už ju tam viac nevodím. Ak sa jej stav zhorší, máme vyhľadať nemocnicu v Nitre alebo Piešťanoch. Jej choroba sa zhoršovala, ale ako–tak sme ju doma aj za pomoci záchranárov, ktorých sme viackrát volali, zvládali.
No potom prišli tie strašné dni, keď začala blúzniť a kričať. Myslel som, že má bolesti, no lekár z hlohoveckej záchranky, ktorý k nám prišiel, mi povedal, že on pozná takéto stavy, pretože robil aj na onkológii. Pichol jej injekciu, po ktorej mala päť hodín spať a upokojiť sa. Ten liek sa volal Haloperidol, pridal k nemu Apaurin 0,5-ku. Zabrali a naozaj prespala toľko hodín, koľko garantoval.
O pár dní nato, v piatok 24. októbra, sa zopakovalo to isté. A tak som volal záchranárov. Prišli, no nemali so sebou lekára, tak manželke na upokojenie pichli iba Diazepan. Nezabral. Preto som volal záchranku opäť. Tentoraz prišla aj s lekárkou. Tej som povedal, že už takéto niečo mala a žiadal som ju, aby jej dala ten istý liek ako lekár z Hlohovca, pretože zabral. Ona však mojej žene podala iba Apaurin. Manželka po ňom nezaspala. Kričala, blúznila, bolo to strašné! Nezostávalo mi nič iné, len zavolať záchranku aj do tretice. Lekárka jej pichla injekcie a napísala do papierov, že jej podala už spomínaný Haloperidol a Medalox, no veľmi jej neverím, pretože predtým mala v injekčnej striekačke natiahnutú dávku Apaurinu. Ale to dokázať neviem. Jedno je isté. Manželka kričala ďalej, nezaspala. Odviezli ju teda do piešťanskej nemocnice.
S dcérou sme tam prišli v sobotu 25. októbra dopoludnia a už od výťahu som počul výkriky mojej ženy. Našli sme ju priviazanú. Kričala ešte viac ako doma. Išiel som za ošetrujúcim lekárom, aby som ho požiadal o vysvetlenie a najmä o utišujúce lieky. Bol zaneprázdnený, povedal mi, že vybaví pacientov a potom sa mi bude venovať. To už som nevydržal a v zúfalstve som zavolal televíziu. On to začul a povedal mi, že kým príde tá vaša televízia, pacientka už bude dávno prevezená do Trnavy. Bolo mi to čudné, prečo do Trnavy? Keď sme v ten istý deň prišli na návštevu, o tretej popoludní jej tam už nebolo. Odviezli ju v takom ťažkom stave na CT vyšetrenie do krajského mesta, ale nám to neoznámili. V Piešťanoch už vtedy začali s prestavbou priestorov pre nový prístroj. Odišli sme domov. Večer som už do Piešťan nešiel. Iba som zatelefonoval do nemocnice. Povedali mi, že manželku priviezli z Trnavy, cétečko ukázalo, že má rozsiahly zápal pľúc a že moja žena „spinká“. Dali jej antibiotiká a morfium. Predstavil som si, ako „spinká“ a chcel im veriť. Jej stav sa však v žiadnom prípade nezlepšil. Keď sme tam prišli na druhý deň, naposledy naznačila rukou pohyb, že sa s nami lúči. Dňa 28. októbra zomrela.
Chápete ma, prečo som tak veľmi pobúrený prístupom lekárov? Prežíval som traumu z toho, že nedokážem pomôcť vlastnej žene. Že trpí, kričí, blúzni. Že jej neumožnili dôstojný odchod z tohto sveta. Keby mi vtedy povedali, že sú to jej posledné dni, vytrpel by som si to radšej doma. A zomrela by mi v náručí. 
Rudolf Kollár, Veľké Kostoľany