Jediná správna cesta Veľkého brata
Takmer bez povšimnutia médií i verejnosti prešlo jedno výročie. Je pravdou, že pri ňou nesvieti žiadna nula, ale pravdou je i to, že 21. august 1968, deň vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, zostáva jednou z najsmutnejších kapitol našich dejín. Pripomenuli sme si jeho 46. výročie.
Okupácia si vyžiadala 105 mŕtvych a okolo päťsto zranených. Nevyhla sa ani Piešťanom, prešli cez ne sovietske a maďarské jednotky. Do zoznamu obetí sa zaradila Viktória Rybárová z obce Šulekovo neďaleko Hlohovca, ktorú prešiel tank. K nej pribudol Ján Petrucha z Prašníkom, ktorého vraj nedopatrením zastrelil sovietsky dôstojník.
Hranice zvrchovanej republiky prekročili armády piatich štátov, Veľkým bratom všetkých bol však Sovietsky zväz, ktorý nás dôkladne poučil, že pokus o hľadanie inej cesty ako tej ich najsprávnejšej sa nevypláca. Táto „bratská výpomoc“ stála síce „len“ stovku život, ale ďalších dvadsať rokov tisícky poničených osudov a pokrivených charakterov.
Minulý týždeň v nedeľu si Ukrajina pripomínala tiež jedno výročie – 24. augusta získala nezávislosť od Sovietskeho zväzu. Dnes im opäť Veľký brat tragicky dokazuje, že treba sa poberať len jeho cestou. Nie sú to výlučne americkí záškodníci ani agresori z Európskej únie tak, ako to vnímajú mnohí Slováci.
Okupácia zostane okupáciou, nech sa miliónkrát pomenuje „internacionálnou pomocou“.
Z Piešťan je vzdialenosť k ukrajinským hraniciam asi 430 kilometrov.
