Úspešná plavkyňa M. Moravcová: Život na dvoch miestach ma baví
Úspešná piešťanská plavkyňa a dvojnásobná olympijská medailistka Martina Moravcová v súčasnosti žije v americkom Dallase, no každé leto trávi doma v Piešťanoch, kam sa vracia nielen kvôli svojej rodine a priateľom, ale aj preto, že organizuje letný plavecký kemp pre deti. Pri tejto príležitosti sa Piešťanskému týždňu podarilo bývalú plavkyňu a dvojnásobnú mamičku vyspovedať na rôzne témy.
► Každoročne prichádzate tráviť leto do Piešťan. Stíhate popri plaveckom kempe aj osobné záležitosti, návštevy rodiny, priateľov?
– Na leto sem neprichádzame len pre plavecký kemp, hoci nám zaberie veľa času, ale, samozrejme, trávime tu aj dovolenku, aby sme boli spoločne s rodinou a priateľmi. V Piešťanoch každoročne strávime príjemné leto, ktoré je v takomto malom meste krajšie a príjemnejšie ako v Texase, kde je vyše 40 stupňov Celzia.
► Väčšinu roka trávite v Dallase. Podarilo sa vám zvyknúť si na život v USA?
– Je to iné ako na Slovensku, ale zvykla som si. Navyše veľa cestujem. Napríklad aj na Slovensko, takže mňa život na dvoch miestach napĺňa a je pre mňa zábavný. Keď budú deti chodiť do školy, bude to trošku horšie. Bude to kotva na nohe. No pokiaľ sú deti malé, môj život sa o to spríjemnil, že cestujem za príjemnými vecami a nielen za povinnosťami a trčaniami pri bazénoch. Som rada, že mám čas na veci, ktoré som počas kariéry nestíhala.
► Po dcére Karolíne sa vám minulý rok narodil aj syn Michal Ján. Ako si užívate pozíciu dvojnásobnej mamičky?
– Momentálne veľmi dobre, keďže je tu veľa pomocných rúk rodiny a kamarátov, ktorí majú moje deti radi a pomáhajú mi so starostlivosťou. Aj preto sem cestujeme, nech si trošku vydýchnem. (smiech) Každá takáto pomoc je vítaná a pre deti je to pozitívna zmena.
► Väčšinu rodiny a priateľov máte na Slovensku. Cestujú za vami do Ameriky napríklad rodičia, aby si aj počas roka užili vnúčatá?
– Rodičia chodia za nami dvakrát do roka, takže sa s vnúčatami vidia a tešia sa spolu s nami.
► Deti rastú ako z vody. Prežívate bežné rodičovské starosti i radosti?
– Deti zatiaľ poslúchajú. Staršia dcérka Karolína už má svoju hlavu a začína vystrkovať rožky a vymýšľať. Miško je ešte veľmi malý, takže s ním nie sú žiadne problémy.
► Veľkú časť života ste strávili pri plávaní. Zdedili po vás obľubu k vode?
– Obaja vodu ľúbia. Malý ju má veľmi rád, dokonca mu ani studená voda nerobí problém. Karolínka má radšej teplú, ale malému je to úplne jedno. Hlavne, že je to voda.
► Vaša mama Darina sa venuje plaveckej trénerskej činnosti v Piešťanoch. Sledujete, ako sa darí jej zverencom?
– Samozrejme. Hlavne preto, že ich trénuje mamina. Často sa mi chváli výsledkami svojich zverencov, takže mám prehľad.
► Prispievate jej aj nejakými radami aspoň na diaľku?
– Bohužiaľ, počas roka som v USA, takže ani nie. Veľa z jej zverencov je aj v našom kempe, takže sa snažím poradiť im a odovzdať nejaké skúsenosti.
► Vravíte, že sledujete výsledky piešťanských plavcov. Javia sa tu nejaké talenty, ktoré by mohli mať vykročené k úspešnej plaveckej kariére?
– Určite sú tu niektorí veľmi nádejní plavci, dvaja-traja určite, tí najúspešnejší zberači medailí z majstrovstiev Slovenska. Musíme chvíľku počkať, či na to nadviažu aj v seniorskej kategórii.
► Pri rozhovoroch so športovými osobnosťami sa ich často spytujem, aký názor majú na súčasnú športovú situáciu na Slovensku. Rád by som vedel aj váš pohľad na túto skutočnosť.
– Myslím si, že šport tu nestagnuje, ale ide dolu vodou. Čo sa týka financovania športu, je to veľmi zlé. Je nutné, aby sme športovcov vychovali, motivovali a udržali pri športe, aby sa naň nevykašľali a nešli radšej oberať jahody niekde do teplých krajín. Musí sa im tá námaha aj vyplatiť, aby z nej mali okrem svojho dobrého pocitu aj iný pozitívny zážitok. Deti často končia vo vekových kategóriách, kedy by mohli chodiť po súťažiach a bojovať o výsledky. Treba, aby do tohto procesu vstúpila nejaká štruktúra zo štátu, to momentálne u nás chýba.
► Ste odborníčka na plávanie. Ako to podľa vás vyzerá so zázemím pre tento šport u nás?
– Plávanie nie je poriadne kde robiť, pretože plaveckých bazénov je veľmi málo. Nehovorím o wellnessových máčadlách, kde si každý ide len trenky ponatriasať. Takých, kde si ľudia môžu skutočne zašportovať a zaplávať, je veľmi málo a skôr ich ubúda ako pribúda.
► Vy ste študovali na univerzite v Dallase. Môžete nám povedať, ako to vyzerá so športoviskami na tejto škole?
– Je to neporovnateľné. Poviem to takto. Na mojej univerzite, ktorá má desaťtisíc študentov, a je súkromná, je 50-metrový vonkajší bazén, 25-metrový vnútorný pre študentov, ďalší je pre verejnosť. Je tam nespočetné množstvo rôznych štadiónov, kurtov, športovísk, neviem čoho, a to je len univerzita. A podobných univerzít je tam niekoľko stoviek. Každá high school (stredná škola) má bazén. U nás? Možno jedna-dve stredné školy na celom Slovensku. Samozrejme, Slovensko sa nemôže porovnávať s Amerikou, ale ako inšpirácia je to ideálne.
► V čom je teda podľa vás problém?
– Športoviská vôbec nie sú súčasťou školskej kultúry. Aj keď máme ministerstvo školstva a športu spolu, sú to akoby dve oddelené veci. Chcú to riešiť vytváraním klubov na školách a neviem čoho. Hovorím, na čo vytvárať hovadiny, keď kluby u nás fungujú. Stačí len podporiť to, čo je.
