Kto nenosil nikdy nič z Trikoty, nech hodí kameňom

História textilky siaha pomerne ďaleko: V roku 1736 založil František Lotrinský, manžel rakúsko-uhorskej cisárovnej Márie Terézie, v obci Šaštín manufaktúru na výrobu kartúnu – tkaniny z bavlny a ľanu. No a práve vo Vrbovom pracovalo pre túto kartúnku 193 domácich remeselníkov. Bohužiaľ, výrobňa zanikla v rokoch 1848-1849.
Aj keď o dosť neskôr, ale predsa, 1. decembra 1941 boli vo Vrbovom založené Bosákove textilné závody. Tým sa začala v meste textilná výroba na priemyselnej úrovni. Výrobný program bol orientovaný na výrobu pánskych košieľ, pánskej a dámskej bielizne. Hlavnou spracovávanou surovinou bol viskózový hodváb.
V septembri 1946 dostáva závod nového majiteľa a nové meno: Zdeněk Červinka, textilné závody. Výrobné kapacity boli rozšírené o ďalšie pletiarske stroje, ale tiež o prípravárenské a tkáčske stroje na spracovanie bavlny.

 
V roku 1948 závod znárodnili a pričlenili k národnému podniku (n.p.) Slovenka, Turčiansky Sv. Martin. V roku 1949 bol odčlenením od n.p. Slovenka vytvorený n.p. Trikota Vrbové. Okrem základného závodu mal v okolitých mestách sedem pobočiek. Výrobný program tvorili pančuchy, pletený tovar, čipky, krajky, tyl, stuhy, záclonoviny, bavlnené tkaniny. Hlavnými spracovávanými materiálmi boli viskózový hodváb, polyamidový hodváb a bavlna. Tkáčska výroba bola neskôr zrušená. V roku 1951 boli dané do užívania detské jasle, hlavne pre využívanie zamestnancami podniku. Rok 1967 bol pre mesto významný, Vrbové dostalo štatút mesta a v tomto roku bol odovzdaný do užívania aj Závodný klub ROH spadajúci pod tento národný podnik. V roku 1968 postavili novú budovu pre závodnú kuchyňu, na prízemí bola podniková predajňa a potraviny.

 

Po roku 1969 nastáva kríza v odbyte pletiarskych výrobkov zo syntetických materiálov. Výroba bola rozšírená o spracovanie bavlny a polyesterového hodvábu. Bolo čiastočne modernizované strojné zariadenie. V sedemdesiatych-osemdesiatych rokoch minulého storočia bola Trikota jedným z najznámejších a najúspešnejších podnikov v Československu. Výrobkami zásobovala aj všetky okolité komunistické krajiny. V Trikote vznikali výrobky od svojho úplného začiatku. Od tkania textílií, cez farbenie a potlač látok, až po samotné návrhárstvo a šitie na tú dobu moderných modelov.

 
Trikota mala vlastné módne prehliadky, modelky boli z radov učníc, ale objavili sa aj domáce dievčatá. Fabrika fungovala ako dokonalá dovozno-vývozná obchodná spoločnosť. Mala svoje vlastné učilište, jeho korene siahajú až do rokov 1952-53, keď podnik vzdelával vlastných zamestnancov. Stredné odborné učilište odevné bolo zriadené v roku 1979. Okrem študijného odboru krajčír-krajčírka tu bol aj študijný odbor mechanik opravár. Tým bolo pre podnik zabezpečené aj dostatočné množstvo šikovných chlapcov starajúcich sa o chod strojov.
Národný podnik Trikota sa hrdil množstvom štátnických titulov. V osemdesiatych rokoch sa podnik dostal až tak ďaleko, že bola postavená nová budova, takzvaný biely dom. Samozrejme, rozvíjali sa a zväčšovali aj ďalšie priestory. Továreň sa v týchto desaťročiach výrazným podielom pričinila aj o neuveriteľnú premenu mestečka. Z mesta plného mladých dievčat – učníc mali radosť všetci chlapci na okolí. Nejedna tu ostala „za nevestu“. Vďaka Trikote sa budovali služby, stavali sa činžiaky a rodinné domy. V roku 1984 vybudovali v Prašníku, v krásnom prostredí časti Dúbrava, novú budovu, areál slúžil ako pioniersky tábor.

 
Na postoch riaditeľov sa vystriedali mená ako Štefan Obuch, Anton Slávik, Jozef Drahoš, Ivan Havrlent. Po páde komunizmu sa zmena prejavila aj tu. Rozpadli sa východné trhy, najmä export do krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Z pôvodného množstva vyše 2996 zamestnancov (Vrbové, Šaľa a Šaštín spolu) sa začalo prepúšťať, až celý tento proces vyvrcholil do situácie, keď továreň nemala peniaze na materiál a nemala za čo vyrábať. Ostala zadlžená a bankám nedokázala splácať vysoké úvery. Po rôznych jednaniach a rokovaniach došlo v druhej polovici 90. rokov k reštrukturalizácii spoločnosti a k osamostatneniu jednotlivých špecializovaných činností.
Začiatkom roku 1999 bola založená spoločnosť Technopol Holding, ktorú riadil Peter Adamec. Akciová spoločnosť, ktorá sa snažila udržať zamestnanosť, pokračovala v písaní textilnej histórie Vrbového. Získala časť majetku – pozemkov, budov a strojného zariadenia. Takisto vyrábala najmä úplety, hotové výrobky
pre voľný čas, dámsku a pánsku bielizeň. Trhy boli otvorené, ich odbyt výrobkov smeroval hlavne do Českej republiky, Veľkej Británie, Rakúska a Nemecka, menšie dodávky do Talianska, Francúzska, Holandska, Dánska, Švédska, Fínska. Medzi zákazníkov patrili firmy ako Quelle, Neckerman či Carefour.
Trh je krutý. A tak pre rôzne dodávateľsko-odberateľské vzťahy a pre neplatičov skončila aj firma ako Technopol. V areáli pôvodnej Trikoty sídli teraz viac firiem, jeho priestory sa prenajímajú podobne ako v iných podnikoch s podobným osudom. Niektoré firmy ako prišli, tak odišli, ale nájdu sa tu aj také, čo zamestnávajú ľudí už dlhší čas. Je dôležité, že tieto priestory nechátrajú, aj keď o „bielom dome“ je takéto tvrdenie asi diskutabilné.
Čo bude s veľkou budovou, na ktorej ešte stále dominuje známy trojlístok, tri úpletové slučky, logo Trikoty? Spýtali sme sa na to posledného riaditeľa Petra Adamca, a tu je jeho odpoveď: „Vlastníkom je nemecký podnikateľ, okrem prízemia, kde ešte niečo je, je celá budova odpojená od vody a elektriky. Nekúri sa tu, ani sa to nijako neudržuje. Budova chátra a reči o jej prerábke na byty sú založené na tom, že sa o tom uvažovalo, ale bolo by to absolútne nerentabilné. Za tú cenu by sa postavili nové.“
Len pred pár týždňami sa na Trikote objavil nápis, že budova je na predaj.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 31, ktoré je v predaji od 29. júla.