Farár z Veselého si splnil sen z detstva
O motorke sníval od detstva. Mať tak vlastného choppera, majestátnu mašinu s dlhou riadiacou vidlicou, za ktorou si človek sedí ako kráľ! Svoj sen si sčasti naplnil, zákruty na cestách reže na pohodovej Yamahe Dragstar 650. Nič extra mimoriadne, keby za riadidlami nesedel kňaz. Karol Schönwiesner, farár z obce Veselé.
Letná sezóna je v plnom prúde, čo je zároveň aj obdobie zvýšenej frekvencie dvojnohých tátošov na cestách, ktorých majitelia svorne hromžia na vlastníkov tých štvornohých A hlavne naopak. Veď to nie je na smiech, keď sa okolo vás mihne bláznivý motorkár a vy ani nemáte šancu ho zaregistrovať v spätnom zrkadle. K. Schönwiesner má v tomto jasno a na našu otázku, kto z koho, s úsmevom odpovie: „Je to taký istý rozdiel ako medzi novinárom a novinárom. Nemožno hádzať všetkých do jedného vreca. Podstatné je, aký človek šoféruje, a nie, čo šoféruje. Sám bývam svedkom, ako bicyklista jazdí po chodníku, potom si to švihne po priechode pre chodcov a pokračuje po ceste. Tak si hovorím, vyber si, či si bicyklista alebo chodec. Treba si uvedomiť, že auto i motorka sú zbraň. Preto sa prípad nehody posudzuje ako trestný čin. Je to predovšetkým o zodpovednosti.“
Tohto 43-ročného fanúšika motoriek si však zďaleka netreba predstavovať, ako sa rúti po dedine na svojej čiernej Yamahe, kňazský habit veje za ním a babky prežehnávajúc sa mu uskakujú z cesty. Je to jednoducho jeho koníček a nepotrebuje sa ním predvádzať. Staršia generácia sa neponosuje. „ Teda nič som od nich nepočul a špeciálne som sa ani nepýtal,“ priznáva duchovný. Veselé je obcou, ktorá akoby mala predurčenie pre toleranciu voči motorkárom, ktorých zamestnávateľom je tá najvyššia inštancia. Tomu novému pracovníkovi „vyjazdil“ cestičku predošlý správca farnosti Jaroslav Hanzlík, ktorý vo Veselom pôsobil päť rokov. Ten dával prednosť skôr rýchlostným motocyklom, dnes má na starosti slovenskú komunitu v Bruseli.
Jeho nasledovník žije vo Veselom dva roky. Predtým slúžil v Trnovci na Váhom, kde osedlával tátoša iného „typu“, a to skutočného živého koňa. „Tam si ľudia tiež zvykali. Veď naša práca nie je o tom, že kňaz sedí na fare a čaká, kedy kto príde. Také časy už dávno skončili,“ konštatuje K. Schönwiesner. O popularitu u mladšej generácie mu nejde, priznáva však, že u nej isté sympatie vzbudzuje.
