Marhuľové klietky
Páči sa mi, ako tam najprv vyrastú tie hrobčeky. Biele pomníčky stratenej ornej pôdy. Pod zemou sa už hadia pripravené siete a o chvíľu sa začne kopať podľa katalógového projektu. Smrť udusením.
Obdivujem tento jav vždy počas cesty vlakom z Bratislavy. Pole medzi Piešťanmi a Drahovcami obsadili novodobí kolonizátori. Ohraničili pozemok, zapichli vlajku, vztýčili elektrické skrine, tešiac sa na svoj život medzi kapustou a kukuricou. Už pár mesiacov sa tu dá v priamom prenose pozorovať vznik takzvaného paneláku naležato.
Vyrastá nebadane, odbočka z hlavnej cesty kdesi v strede ničoho a rozhľad doďaleka. Výsledok neutíchajúceho dopytu po americkom sne: domčeku so záhradou, psom a kobercovým trávnikom. Sne o zlatých klietočkách s dvojmetrovými múrmi, za ktorými budú žiť ľudia odkázaní na auto, dlhé vzdialenosti a parazitujúci na priľahlom vidieckom či mestskom sídle.
Nielen títo ľudia však za súkromie v strede poľa budú platiť nepríjemnú daň. V konečnom dôsledku, vzhľadom k neustálemu využívaniu auta, trpí aj mesto, parkoviská a spať z toho nebudú môcť ani dobrovoľníci Greenpeace. Izolované rodinné domy totiž preukázateľne spotrebúvajú najviac energie. Sú taktiež najnehospodárnejším spôsobom výstavby z hľadiska hustoty a nákladov na infraštruktúru. Nehovoriac o asociálnom živote ich obyvateľov.
Tí sa často sťahujú do prímestských satelitov z mesta, z panelákových sídlisk. Prekáža im tam kvalita prostredia, anonymita, zlý stav bytových domov. Premiestnia sa však do veľmi podobného, keď nie horšieho. Ich jediný verejný priestor tvorí cesta. Nie ulica, cesta, priestor pre autá. Za plotom, s alarmom, žijú skrytí pred susedmi. Nie je kde ani prečo sa stretávať. Na nákupy, na kávu, po hocijakú hlúposť sa chodí svojím autom. Míňa sa benzín, čas aj energia.
Za prácou v meste sa musí dochádzať, treba platiť vysoké hypotéky. Manželky sa zatiaľ, čakajúc na živiteľov rodín uviaznutých v zápchach, musia v dome s marhuľkovou fasádou unudiť k smrti. Nejednej je pravdepodobne clivo za mestom. Možno aj ticho ľutujú, že sa s rodinou otročia pre veci, ktoré vlastne ani nepotrebujú.
