Spievala s Braňom Hroncom, na pódiu bola aj s Abbou
Mala iba päť rokov, keď sa postavila na červený koberec hotela Slovan. Nad hlavou jej žiarili trblietavé krištáľové lustre, zo stoličiek ju pozorovali stovky hostí. Všetci boli veľkí a ona o niečo vyššia od chodiacej bábiky. Svetlovlasá dievčinka so slávičím hlasom – Magdaléna Hanicová (1955). Domáci jej dali meno – piešťanská Rita Pavone. V šoubiznise, kam sa dostala ako 19-ročná, používala svoje dievčenské meno. Spievala na jednom pódiu s Abbou, večerala s Johnym Cashom, to všetko vďaka svojmu zázračnému hlasu. Doma i vo svete koncertovala s Braňom Hroncom.
„Ešte skôr si ma však vyhliadol Walter Schwarz, ktorý robil šéfa piešťanského pionierskeho domu. Mal na starosti kultúru, a tak som vystupovala na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach v meste,“ prezradila speváčka. Od dvanástich rokoch spievala aj s kapelou Mini boys. „V kúte červená žiarovka. Na stene niekoľko plagátov, na zemi staré texasky, na nich so skríženými nohami zopár chalanov. V druhom kúte stará tapeta z gauča, niekoľko rozheganých stoličiek a potom až samotní Mini boys – malí chlapci a Magda,“ opísala atmosféru, v akej kedysi dávno vznikali najväčšie hity známej piešťanskej kapely Eva Lestoňová, redaktorka Slovenky. M. Hanicová jej vtedy povedala, že nemá ambície stať sa speváčkou. Vraj jej stačí iba spievať. Spev predsa miluje!
Magdaléna mala už vtedy rada ľudí, ktorí sa ničoho nebáli. Napríklad Václava Neckářa, Helenu Blehárovú, ktorú v tom čase považovala za najlepšiu speváčku. Medzi Helenine najväčšie hity patrila pieseň Š š š (Sugar Town), o desiatky rokov neskôr ju spopularizovali vo filmovom muzikáli Rebelovia. M. Hanicovej ju stačilo dva-trikrát počuť a už vedela pieseň naspamäť aj bez nôt. „Mám absolútny sluch. Nik ma neučil spievať, nik rozpoznávať noty, ale to vôbec nevadí. Už ako maličká som spievala v detskej relácii Lastovička. Reportéri prišli do Piešťan, zaspievala som im dve piesne od Zory Kolínskej a už ma brali. Aj zo Slovenky so mnou prišli robiť interview. Krásne umelecké fotky mi vtedy nafotil Ladislav Lisický v akejsi starej pivnici. Mám ich doteraz odložené,“ povedala speváčka.
Okrem spevu Magdaléna milovala aj tanec. „Už ako gymnazistka som navštevovala spevácky aj tanečný krúžok a v piešťanskom amfiteátri som vystupovala pre celú školu. Po jej skončení som dostala prvé ročné angažmán do Hamburgu. Tam som spievala s bratislavskou kapelou Mitošinkovcov. Keď som po prvýkrát zbadala Hamburg, zatočila sa mi hlava. Bolo to fascinujúce!“ skonštatovala umelkyňa.
Jej prvý krok do sveta neunikol šoumenovi a kapelníkovi Jerrymu Scheiballovi. Poslal jej do Piešťan telegram a ona nastúpila do jeho kapely. „Asi o pol roka nato mi ďalší telegram poslal Braňo Hronec. Mala som vtedy 21 rokov. Zavolal si ma domov, zaspievala som mu dve pesničky a on mi povedal: ‘Beriem vás!‘ Bolo to prekvapujúce a lichotivé. Od tej doby som sa začala učiť texty piesní nielen v slovenčine, ale aj v nemčine, v taliančine, vo francúzštine i v angličtine. Jazyky som sa učila priebežne od rôznych ľudí. S Orchestrom Braňa Hronca sme vycestovali na prvé trojmesačné turné do Švajčiarska, Škandinávie a nazad do Nemecka. V Štokholme som s Abbou stála na jednom pódiu,“ povedala akoby to bola samozrejmosť M. Hanicová.
S Johnym Cashom sa spoznala tiež osobne na spoločenskej večeri. „Mala som vtedy množstvo nápadníkov. Mnohí mi ponúkali sobáš v zahraničí. Bol to čas, keď by drvivá väčšina československých dievčat využila možnosť ostať za hranicami a žiť si v blahobyte. Ja som sa vždy poctivo vrátila domov. Túžila som spievať! A robila som všetko, aby som mohla stáť na pódiu. Keď je človek v kapele, musí všetko fungovať. Bola som poslušná, čo Braňo Hronec nakázal, to som spravila. Zdokonalila som sa tak, že som pre celú kapelu robila choreografie, okrem toho som sólovo spievala. Moja kolegyňa Alena Blažeková, ktorá tam vtedy vystupovala so mnou, sa iba vlnila a spievala vokály a duety. Sóla boli moje,“ chválila sa speváčka.
