Minúta ticha za krížovú cestu
Nedeľné popoludnie v Piešťanoch ako stvorené na bicykel alebo prechádzku. Pohyb na čerstvom vzduchu, trocha kráčania do kopca. Les. Šum listov. Ach áno, odreagovanie. Vlastné myšlienky počas šliapania do pedálov k aleji s výhľadom na naše mesto. Pohľad lahodiaci oku preruší smiešna skrinka podobná vtáčej búdke. Skameniem a obrátim oči k nebu.
To ty?
Využívanú trasu na Červenej veži skrášlili pred časom do zeme zabaranené tabuľky s podobizňami Krista v rôznych trpiacich pózach. Sklonený, zronený, ubolený. S trochou nadnesenia sa dá povedať, že pripomína výrazy odfukujúcich výletníkov pri náročnom výstupe do kopca. Je toto niečo, na čo sa chcem pozerať počas príjemného oddychu v lesoparku? Nemám na výber, nikto sa ma nepýtal. Čo kostolník navrhne a starosta zrealizuje, dosahuje, zdá sa, svätú nedotknuteľnosť. A tak sú zastavenia krížovej cesty – obľúbenej kresťanskej kratochvíle, vystavené na obdiv všetkým, akokoľvek sa týmto veciam vyhýbame.
Možno by to až tak nebilo do očí, keby dielo a jeho stvárnenie malo aspoň miernu umeleckú hodnotu. Keby vzniklo v spolupráci s architektom, krajinným architektom, sochárom. Keby bolo citlivo zasadené do tej milovanej božej krajiny, nevzniklo na kolene alebo by sa o jeho vzhľade a umiestnení na turistickom chodníku aspoň pouvažovalo. Keby malo historický súvis s miestom.
„Taká dôležitá vec pre kresťanov, akým krížová cesta, je si zaslúži niečo viac ako len ‘osadenie niekam‘ – chce koncepciu, správne miesto, diskusiu,“ tvrdí architekt Ivan Siláči, s ktorým som problém rozoberala. Súhlasím. „Tabuľky a ich stvárnenie, kvalita samotných umeleckých diel a v konečnom dôsledku technické prevedenie samotných zastavení sú pre mňa urážkou samotného kresťanského symbolu. A urážkou kresťanov aj nekresťanov.“ Patrí krížová cesta na cyklotrasy, turistické cesty či hlavné ťahy? Nezaslúži si vlastné miesto? Neviem, pýtam sa.
Cesta popod aleju na Červenej veži je v onú nedeľu úplne uzurpovaná veriacimi. Neviem sa pretlačiť, tak to vzdávam. Bolo ich veľa a nechcela som s bicyklom v predstieranom rozhovore rušiť.
Cestou dole skleslo držím minútu ticha. Za cestu, kde už vždy budem chodiť s jedným okom zavretým.
