Priateľské stretnutie v strede sveta a vesmíru
Piaty júl, trinásť hodín, štrnásť minút. Presne o takomto čase sa v mestečku so šikmou vežou spustí kolotoč muziky a humoru, multimediálny festival Vrbovské vetry. Za jeho občas aj menej príjemné kulisy sme nazreli spoločne s jeho krstným tatom, organizátorom a muzikantom v jednej osobe – BRANISLAVOM JOBUSOM.
► Na plagátoch sa festival avizuje ako „priateľské stretnutie v strede sveta a vesmíru“. Dôvod?
– Lebo o tom to je. Od samého začiatku sa obklopujem kamarátmi, hoci niekedy jemne na úkor kvality. Mne sa núkali na spoluprácu profesionálne agentúry a odmietol som. Akékoľvek situácie, ktoré sa pri Vetroch vyskytnú, sa s priateľmi lepšie znášajú a organizujú. Spolu s divákmi zostávame stále jednou rodinou. Na veľkom festivale sa v dave stratíte. Tu nie, lebo sa navzájom všetci poznáme.
► Netreba zdôrazňovať, že Vrbovské vetry sú vaším dieťaťom. Čo však bolo na počiatku?
– Zase sme pri tom istom – pri mojej abstinencii. Keď som skončil s alkoholom, zorganizoval som koncert Vítanie jari a oslava abstinencie. A leto čo? Mal som tri kapely a v tom roku nás nepozvali ani na jeden z veľkých festivalov. Nezavolali ani Chiki liki tu-a ani Slobodnú Európu. Toto bol ten impulz. Uvedomil som, že väčšinu vecí som si robil sám. Prečo by so byť ten čakajúci na pozvanie? Povedal som si, že festivalček si urobím sám. Oslovil som Marina Višňovského z Chiki liki tu-a, vybrali sme lokalitu a potom som sa spýtal Whiskyho zo Slobodnej Európy, či by do toho nešiel.
► Funguje to tak dodnes?
– Relatívne áno, podľa ľahkej dohody. Geniálne na celej myšlienke bolo, že sme sa dopredu dohodli, že ak to nevyjde, pokryjeme náklady z peňazí určených na naše honoráre. Dnes už na festival chodia brutálne drahé skupiny, ale vždy sú tam naše zakladajúce kapely – záchranné brzdy pre prípad finančnej krízy. Ak by to nevyšlo, dokázal by som tú „ranu“ zjemniť. Zdôrazňujem zjemniť, lebo pri celodennom daždi, kedy by neprišli ľudia, bolo by to naozaj veľmi zlé.
► Počasie je Damoklov meč visiaci nad každým open-air festivalom. Dá sa s tým vôbec nejakým spôsobom vyrovnať?
– Je to o nervy. Raz som si to však už zažil. Pred dvomi rokmi takmer po celý čas pršalo, mrholilo a prišlo 1100 ľudí. Nahodili si pršiplášte, bavili sme sa a ja som mal vtedy dobrý pocit. Mal som dokonca väčšiu radosť ako z ročníkov, keď vyšlo všetko. Výhodou Vetrov je, že sa konajú na štadióne, kde je asfaltová plocha a krytá tribúna. Keď zaprší, nie ste v blate.
Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 26, ktoré je v predaji od 24. júna.
