Na učiteľskej misii v ťažko skúšanej krajine

  • Spravodajstvo
  • 18. júna 2014, 09:37
  • Autor:jk

Súčasné krvavé udalosti na Ukrajine monitorujú všetky svetové médiá a ľudom servírujú vojnu v priamom prenose rovno do obývačiek. Úplne inak však vníma správy Trebatičanka Mária Gonová. „Na Ukrajine som strávila kus svojho života. Keď pozerám správy, všetko sa mi vracia. Cítim s Ukrajincami,“ prizná sa nám žena, ktorá si v tejto krajine užila svoje. Ten kus života trval štyri roky. U našich východných susedov pôsobila ako učiteľka. Pre tento odvážny krok sa nerozhodla v mladíckom opojení, ale v zrelom veku.

„Cítila som sa neskutočne vyčerpaná a vyhorená,“ vracia sa v spomienkach do roku 2000. V tom čase má na to sakramentský dôvod. Osud na ňu nakladá ako na koňa. Stará o manžela zomierajúceho na rakovinu aj o staručkú mamu, ktorá si síce zachováva bystrú hlavu, no jej telo už nevládze. Na pleciach zostáva výchova dvoch detí. A po partnerovom skone svokru choroba pripúta na lôžko a bláznivý kolotoč sa nechce zastaviť.
Komu by sa málilo, na trebatickej základnej školy zasadá do kresla riaditeľky už dvanásty rok. Tá bola podľa jej slov v čase v jej nástupu do funkcie v dezolátnom stave. Zo strechy padala na dvor krytina, v triedach tiekli radiátory, na chlapčenskom WC namiesto pisoáru zapáchajúci hrant, popraskané okná… „Keď sa mi všetko podarilo dať do poriadku a deti dospeli, doma ma to už nebavilo.“ Už aj dcéra ju musela občas zahriaknuť – „Mami, už toľko nerozprávaj a niečo urob!“

Jedného dňa sa na stole objavia noviny s inzerátom ministerstva školstva vyzývajúcim pedagógov, aby sa prihlásili vyučovať slovenčinu do Maďarska, Francúzska, Poľska či na Ukrajinu. To je to pravé orechové! M. Gonová zareaguje na konkurz a nad prípadnou voľbou štátu ani neuvažuje. Bude vďačná, ak ju vyberú.
Vybrali. Štyridsaťdeväťročná pedagogička a matka si balí veľký kufor, ktorý ledva zazipsuje. Prvýkrát cestuje rýchlikom z Piešťan do Košíc. Odtiaľ do Vyšného Nemeckého. Colníci nedôverčivo zazerajú a ona dostáva strach. Nie však preto, že by pašovala nejaké cigarety. „Bála som sa, že sa mi kufor vysype a tie napchaté veci v ňom už nikdy neuložím.“
Po prekonaní hranice sa trmáca aj s ťažkou batožinou peši asi kilometer k zapadnutej kaviarničke. Vraj, ak bude mať šťastie, bude otvorená. Ak ho bude mať na rozdávanie, privolá si z nej taxík.
Šťastena nemá nedeľu. Auto ju zavezie až do hotela Zakarpatie, ktorý sa jej stane domovom na celé štyri roky. Konečná: 140-tisícové mesto Užhorod.

Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 25, ktoré je v predaji od 17. júna.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je sobota 28. januára. Tento deň je Európskym dňom ochrany osobných údajov, Medzinárodným dňom mobilizácie proti jadrovej vojne a…
  • 27.01.2023, 23:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
S veľkou bolesťou v srdci nám naša čitateľka z Piešťan poslala smútočné oznámenie o skone jej milovaného manžela a otca…
  • 28.01.2023, 08:00
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťanský týždeň / Piešťany
nedeľa, 29. januára 2023
Meniny má Gašpar, zajtra Ema