Ležím pod stolom a je mi dobre

Svitanie – stmievanie, svetlo – tma, deň – noc, slnko – dážď. Neviem, koľkokrát sa tieto protichodné javy opakovali. Cítil som iba, že už ťažko bežím, nevládzem. Srsť mám plnú pichliačov, kliešťov, bĺch a blata.
Auto, z ktorého ma vyložili, aby som zdvihol pravú zadnú nôžku, ušlo. Pobehnem, snáď ho dohoním. Bežím, no moje krátke, ubolené labky už nevládzu. Zrazu som zbadal vysoké stavby a svetlá. Mierim k nim. To ešte zvládnem.
„Bože, tento psík je pri kontajneri už tretí deň. Doneste mu čosi z kuchyne,“ počujem ako v mrákotách nad sebou čísi hlas. Pred ňufáčik mi položili misku teplej polievky s kúskami mäsa. Nespomínam si, kedy som naposledy cítil jedlo v brušku. Zjedol som všetko a hneď mi bolo lepšie. Chlapi okolo mňa sa radili, čo so mnou urobia. Nerozumiem im. „Dáme ho do útulku alebo zavoláme veterinára, nech mu skráti trápenie,“ hovorili. Jeden z nich sa na mňa zadíval. V mojich očiach uvidel obavu, smútok a nekonečný strach. Rozhodol: „Zoberiem ho rodičom, ktosi im otrávil kokeršpaniela, veľmi ťažko sa s tým vyrovnávajú.“
A tak ma ufúľaného zabalil do plachty a priniesol do môjho nového domova. Nasledovala cesta do psieho salónu, kde padlo slovo: „Dohola.“ Potom ma priviezli k veterinárovi, zacítil som pichnutie a po ňom som zaspal. Keď som sa zobudil, zistil som, že mi vytrhli zlé zuby, pridali ešte očkovanie.
Už žijem v novom domove. Mám granulky, dobrotky i peknú búdu. Často ležím na terase pod stolom pri nohách nového pána a je mi dobre…