Blog Miroslava Béreša:Hyeny novinári

Dokonca by bola dotyčná osoba najradšej, ak by som bol od nej vzdialený na míle ďaleko (prípadne už zatvorenom hrobe). Počas prehovoru tento pán stále ustupoval, ako  keby sa ma naozaj bál. Popravde, nebolo to prvýkrát, čo ma ľudia z ničoho nič pomenovali rôznymi prívlastkami. Pána (triezveho a rozumného štyridsiatnika) som sa spýtal, že prečo mňa a redaktorku uráža. „Lebo ste novinári,“ znela odpoveď.
Keď mi vynadali prvýkrát (asi pred štyrmi rokmi), bol som smutný, nerozumel som dôvodom, hrdosť dostala nakladačku a ilúzie o kvalitnej žurnalistike sa mi začínali rozplývať. Veľmi som sa sklamal.Podobne sa musí cítiť začínajúci lekár, ktorému vynadá pacient alebo učiteľ od svojich žiakov. Na jednej strane rozumiem dôvodom: žurnalistika upadá po celom svete – bulvár, emócie a peniaze. „Kolegovia“ v niektorých periodikách sa naháňajú za senzáciami, vymýšľajú si hlúposti. Zo všetkých novinárov, ktorých osobne poznám, je však takýto iba jeden. Ďalších asi 150 ľudí si plní svoju funkciu (informovať), sú to vzdelaní, príjemní a inteligentní ľudia. Na druhej strane treba nastaviť zrkadlo: médiá sú odrazom spoločnosti. Na obrazovky sa dostane program, ktorý zvýši sledovanosť. Zamestnanci sú nútení púšťať sa do pre nich nezaujímavých tém, zároveň sú tlačení systémom, aby uživili svoje rodiny.
Verejná mienka nie je na strane pracovníkoch médií. Stačí si otvoriť ktorúkoľvek diskusiu na internete. Invektívy a narážky zo strany anonymných prispievateľov sú na dennom poriadku. Áno, niekedy sú tam preklepy, ale treba pochopiť, že novinári sú tu preto, aby v prvom rade informovali. Nikto, žil azda len Matej Bel, ktorý rozumel všetkému.
Verejnú mienku formujú osobnosti a autority na čele s politikmi. Ľudia si to často neuvedomujú. Odborne sa to v rámci technikách manipulácii označuje ako „invektívy a definovanie“. Hovorí o autorite, ktorá predostiera verejnosti určitý názor (napríklad v reklame na zubnú pastu posadia pred kameru muža v bielom plášti, ktorý hovorí o jej úžasnom účinku – niektorí ľudia, aj keď si to nepripúšťajú, sú názormi ovplyvňovaní). V minulosti sa podobne  vyjadrovala o novinároch ako o „hyenach“ jedna autorita. Dnes je to bežný prívlastok.
Kedysi boli novinári považovaní za učiteľov národa. Už prezident Roosevelt o nich hovoril ako o„strážnych psoch demokracie“. V dnešnom svete novinári nevychovávajú, pretože medzi nami chýbajú výrazné osobnosti (žurnalistike na Slovensku ešte viac). Ale môžeme si za to sami. Ak budú mladí a cieľavedomí ľudia naďalej demotivovaní, nemôžeme očakávať, že sa výrazne zlepší úroveň zdravotníctva, školstva … ani žurnalistiky.
Bez pozitívneho prístupu sa ďalej posúvať nedá. Som však rád, že pán, ktorý mi vynadal zmenil po niekoľkých minútach diskusie názor na „jedno percento novinárov“. Zakončil to slovami, ktoré som od neho nečakal, ale vždy ma povzbudia a poteší sa im každý jeden novinár:  „Ďakujem, že sa o túto tému zaujímate.“