Blog Petra Remiša: Ponožky v sandáloch
Konečne po lete. Skončilo dlhé obdobie neistoty, keď na každom kroku číhal samozvaný módny policajt, či som si náhodou nedal do sandálov ponožky. Odteraz môžem nosiť aj onuce červenoarmejca.
Našťastie ma ani raz neprichytili. Občas som síce vybehol v kotníkových ponožkách do samošky, ale to bolo skoro ráno, takže módni policajti ešte snívali ako oslobodzujú Čechy a Moravu od bielych podkolienok.
Bohužiaľ, svet dospel do stavu, keď nám módni policajti diktujú, čo sa smie a čo nie. Keď zavelia, všetci musíme vymeniť zvonáky za mrkváče, bombardáky za tangáče alebo odhodiť ponožky.
Lenže módny policajt asi netuší, že pot, ktorý neodsaje bavlna, zostáva na nohe, kde sa oň pobijú hladné baktérie. Výsledok poznáme: noha aj naše vietnamské žabky smrdia ako kýbel pomletých myší.
Keď vtedy vezmete stopárku, s malou dušičkou sa spýta, či ste išli okolo hnojiska. Doma zhadzujete obuv už pred vchodom. A pri každej návšteve bez pozdravu trielite do kúpeľne, kde si pol hodinu sprchujete chodidlá.
Predpokladám, že módny policajt je niečo ako modelka. Nikdy sa nepotí, netečie mu sopeľ a nesmrdia mu nohy. Nechodí ani na malú.
Som však presvedčený, že by povolil aj štopkané fusakle do lodičiek. Stačil by mu jeden deň v sandáloch obyčajného smrteľníka.
Napríklad tých, čo vypúšťajú zlomyseľný odór pred dverami v našom paneláku.
