Iveta Pauhofová hľadá dobrodružstvo
Piešťanské informačné centrum hostilo ďalšieho človeka, ktorý rád objavuje cudzie kraje. V stredu 17. júla si sem našla cestu mama slovenskej herečky Táne Pauhofovej. So skúsenou pedagogičkou a cestovateľkou Ivetou Pauhofovou si návštevníci centra pocestovali naprieč Indonéziou, Brunejským sultanátom, nazreli tiež do Líbye či Egypta.
I. Pauhofová s dobrodružným cestovaním po svete začala, až keď dovŕšila 37 rokov. Takýmto spôsobom hľadala odpovede na otázky svojej duše a tiež, čo ju odlišuje a spája s ľuďmi. Svoju odolnosť skúšala napríklad na Borneu či v iných oblastiach. Najzaujímavejší pre ňu bol štát Sabah. V meste Sandakan zažila prípravu ofenzívy, razie v domoch a v prístave videla pripravené šedé vojenské krížniky, preto odletela do Brunejského sultanátu.
Bratislavská pedagogička navštívila Indonéziu niekoľkokrát. Do pamäti sa jej okrem iných zážitkov vrylo napríklad zbieranie mýtov a legiend z čias uctievania animizmu. V Piešťanskom informačnom centre rozpovedala svoje dojmy, keď zažila miestny pohreb: „V chudobnej časti mesta ma zaujalo veľké mračno ľudí. Nebožtík bol vystavený a okolo boli vrecia na zemiaky. Ľudia chodili okolo a vkladali tam jedlo. Dozvedela som sa, že keď zomrie živiteľ rodiny, celá dedina začne znášať potraviny na preklenutie určitého obdobia, pokým sa o pozostalých postará štát.“
I. Pauhofová o pár krokov ďalej začula vyhrávať hlasnú hudbu. Povedala si, že po pohrebe zažije a nafotí i tradičnú indonézsku svadbu. Mýlila sa: „Pozerám sa a pred dverami reštaurácie, smerom do ulice, ďalší vystavený nebožtík. Pri ňom kapela a veselo vyhrávali. Všetci boli vysmiati. Ľudia vytvorili kolo okolo katafalku a za tónov rezkej hudby tancovali, spievali a smiali sa. Nerozumela som tomu. Bolo mi povedané, že ľudia stále uctievajú prírodné božstvá, a preto musia tancovať a smiať sa. Duši nebožtíka museli dať najavo, že je všetko v poriadku a môže odísť. Ak by zostal na zemi, začali by sa diať rôzne pohromy.“ Zistila, že obyvatelia ostrova Samosir nemajú klasické cintoríny, ale domy stavajú nielen živým, ale aj mŕtvym. Takto si ľudia v Indonézii uctievajú svojich predkov.
Bratislavská pedagogička navštívila Indonéziu niekoľkokrát. Do pamäti sa jej okrem iných zážitkov vrylo napríklad zbieranie mýtov a legiend z čias uctievania animizmu. V Piešťanskom informačnom centre rozpovedala svoje dojmy, keď zažila miestny pohreb: „V chudobnej časti mesta ma zaujalo veľké mračno ľudí. Nebožtík bol vystavený a okolo boli vrecia na zemiaky. Ľudia chodili okolo a vkladali tam jedlo. Dozvedela som sa, že keď zomrie živiteľ rodiny, celá dedina začne znášať potraviny na preklenutie určitého obdobia, pokým sa o pozostalých postará štát.“
I. Pauhofová o pár krokov ďalej začula vyhrávať hlasnú hudbu. Povedala si, že po pohrebe zažije a nafotí i tradičnú indonézsku svadbu. Mýlila sa: „Pozerám sa a pred dverami reštaurácie, smerom do ulice, ďalší vystavený nebožtík. Pri ňom kapela a veselo vyhrávali. Všetci boli vysmiati. Ľudia vytvorili kolo okolo katafalku a za tónov rezkej hudby tancovali, spievali a smiali sa. Nerozumela som tomu. Bolo mi povedané, že ľudia stále uctievajú prírodné božstvá, a preto musia tancovať a smiať sa. Duši nebožtíka museli dať najavo, že je všetko v poriadku a môže odísť. Ak by zostal na zemi, začali by sa diať rôzne pohromy.“ Zistila, že obyvatelia ostrova Samosir nemajú klasické cintoríny, ale domy stavajú nielen živým, ale aj mŕtvym. Takto si ľudia v Indonézii uctievajú svojich predkov.
Ďalšie podrobnosti sa dočítate v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.
