Sokol, maliar svetového mena, bez pamätnej tabule

Dom sa nachádza na Beethovenovej ulici za „mušľou“. Tvári sa trochu nenápadne a záhadne zároveň. Po múroch až k romantickej terase sa tiahnu listy paviniča. Stojíme pred domom spolu s Kanaďankou Evou Gavorovou, ktorej rodičia výtvarníkovi poskytli strechu nad hlavou.
Upravená pani lapá po dychu pamäti, predsa len, ubehli celé desaťročia: „V mojich predstavách tu býval mesiace, ale viete, bola som len malým dievčatkom. Prišiel k nám aj so svojou manželkou, americkou Slovenkou Lýdiou a ich synom. Volal sa George a mohol mať tak dva roky.“

Po návrate do vlasti zostal bez bývania
Na Sokolovu ženu si matne spomína, že to bola výnimočná žena – maliarka. Skôr vidí pred sebou Georgea. „Bol to presne typ amerického dieťaťa. Dávali mu úplnú voľnosť, no zároveň sa mu venovali… Na naše pomery dosť nepochopiteľné. Sokolovci stále s lyžicou behali za dieťaťom, lebo nechcelo jesť a nechápali, keď sa im povedalo, aby ho nechali vyhladovať, potom bude. Z takého postoja boli zdesení.“

Koloman bol známy ako nie veľmi praktický človek a tak po jeho príchode do Piešťan zostal dom i rodina mierne hore nohami. Umelec sa zo Spojených štátov amerických vrátil do rodnej krajiny po druhej svetovej vojne. „Bol pozvaný na Slovensko, ale kým, neviem. Sľúbili mu, že o všetko sa postarajú, bude profesorom na univerzite, ale nič z toho sa neudialo,“ pokračuje E. Gavorová, „pred rokom 1948 boli pohnuté časy. S rodinou prišiel do Bratislavy a nemali kde bývať.“
Ďalšie zaujímavosti sa dočítate v článku, ktorý nájdete v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.