Také detstvo ani týfus už dnes nezažijete
Roduverný Piešťanec a zberateľ spomienok Viliam Nemec si v detstve užil svoje. Jeho priezvisko ho aj s bratom predurčilo okúsiť len trpkosť prehry.
Keď sa ako decká hrávali s ostatnými kamarátmi na vtedy populárnu hru na partizánov, malý Viliam mal svoju stranu frontovej línie jasne určenú. Bolo po druhej svetovej vojne, víťazmi boli Sovieti a porazenými okupantmi a fašistami sa stali – ako inak – Nemci. A Viliam spolu so súrodencom v pouličných bojoch teda nikdy nemohol „prežiť“.
Ešte šťastie, že jedinou hrou nebola len táto. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia sa začali upravovať valy. Vtedy sa Obtokovému ramenu Váhu hovorilo teplé alebo mŕtve rameno. „K nemu sme chodili, aby sme sa ponatierali blatom a po celý čas spolu s rovesníkmi z Banky sme pobehovali bosí ako černosi či Indiáni,“ so šibalským úsmevom spomína dnes už sedemdesiatročný V. Nemec. V tejto zábavke asi priezvisko nebolo bremenom.
Ešte šťastie, že jedinou hrou nebola len táto. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia sa začali upravovať valy. Vtedy sa Obtokovému ramenu Váhu hovorilo teplé alebo mŕtve rameno. „K nemu sme chodili, aby sme sa ponatierali blatom a po celý čas spolu s rovesníkmi z Banky sme pobehovali bosí ako černosi či Indiáni,“ so šibalským úsmevom spomína dnes už sedemdesiatročný V. Nemec. V tejto zábavke asi priezvisko nebolo bremenom.
Nemcovi rodičia mali živnostenský obchod na Rázusovej ulici a žili v starých Piešťanoch, kde ešte fungovali klasické gazdovstvá s koňmi i kravami. „Keď sa začala stavať Horná Streda s veľkým Biskupickým kanálom, chodili sme tam kravy pásavať. Vyhnali sme ich dolu valom na Váh, vyzliekli sme sa, sadli sme dobytku na chrbát, šaty držali nad hlavami a preplávali tak na druhú stranu brehu a naspäť,“ nezabúda na ďalšie z dobrodružstiev pamätník.
O tejto téme sa viac dočítate v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.
