Michala Linharda na čínske čistenie uší neprehovorili

Voľno z práce si vzal na tri mesiace. Svoju cestu začal rozlúčkou v Pezinku pri poháriku s kamarátmi. Jeho cieľom bolo prejsť najľudnatejšiu krajinu od západu a obzrieť si krásy modernej architektúry, hlavne skla, ocele a betónu.
Na kazašsko-čínskej hranici Peter Linhard absolvoval dlhé šesťhodinové kontroly. „Bolo to dosť drsné, prehrabávali sa nám nielen vo veciach, ale kontrolovali i priečinky v počítačoch. Pokiaľ by ste mali v notebooku porno, máte veľký problém. Mne napríklad zhabali príručku Lonely planet. Bolo to z toho dôvodu, že na prvej dvojstránke – na mape Číny nebol Taiwan jej súčasťou. Takto som došiel hneď na začiatku o môj hlavný zdroj informácií. Jediné vysvetlenie – ‘only one China‘ (existuje iba jedna Čína, pozn. red.),“ prezradil M. Linhard.

Prvou výzvou cestovateľa bolo nájsť železničnú stanicu. Nachádzal sa v provincii Sin-ťiang, v meste Urumči. Našťastie, vedel, ako sa po čínsky povie stanica a s týmto si vystačil. Potreboval na to ruky, nohy a po ľuďoch vykrikoval po čínsky „stanica“. Našťastie, našli sa ľudia, ktorí ho tiež „ručne“ nasmerovali.

„Všade, kam som sa pohol, nefotil som ľudí, ale budovy. Mám rád megastavby a v mojom fotoarchíve je to poznať. Medzi megabudovy v Číne patria i železničné stanice. V týchto priestranstvách sa mi páčilo, ako dokážu zvládať davy. Do obrovskej haly sa nahrnie jedna enormná masa a tu nastupujú zamestnanci železníc. Ľudí naženú do organizovaných uličiek ako dobytok. Potom ich k vlakom púšťajú jedným prúdom.
Myslím si, že takéto organizované riadenie pohybu musia učiť na čínskych školách,“ povedal s úsmevom slovenský cestovateľ. Okrem vlaku zažil i cestu spacím autobusom. Na prvý pohľad vnútrajšok tohto povozu vyzerá sardinkovito, no cestujúci majú aký-taký komfort. V autobuse sa nachádza za sebou približne osem postelí a sú usporiadané v troch radoch, tri nad sebou.