Do rána na piešťanskej stanici
Radošinské naivné divadlo oslavuje päťdesiatku. Neobchádza ňou ani Piešťany, kde minulý týždeň v utorok už po druhýkrát odohralo nové predstavenie Polooblačno. Nevynechalo ani Piešťanský týždeň, na otázky ktorého odpovedal jeho krstný otec Stanislav Štepka.
Ak sa premietnete do roku 1963, ako ste vnímali divadlo vtedy? Ako koníčka, ako vážnu záležitosť, s ktorou by ste sa chceli živiť?
Ja som chcel byť básnikom. Literátom. Nie komediantom. Ako Jiří Suchý či Miroslav Horníček. Veľa som čítal, veľa chodil do kina. Cestovával som na Korzo do Bratislavy za Lasicom a Satinským. Z Radošiny sa ísť v noci nedalo a tak piešťanská stanica – to bolo moje. Na nej som do rána čakával na autobus. To boli prvé učňovské roky Radošinského naivného divadla.
To divadlo som chcel robiť. Či to pôjde. Keď sa ľudia natlačili do toho nášho divadielka, chceli sme skúsiť, či to funguje aj inde. A fungovalo to výborne. Po internátoch po kluboch… Keď nás doslova vykopli z topoľčianskeho okresu a my sme tam nemohli dvadsaťjeden rokov hrať, urobili dobre, lebo nás vykopli do Bratislavy.
((myvideo:1))
Celý rozhovor, v ktorom sa dozviete aj to, prečo sa Štepkova manželka podobá partnerke nového českého prezidenta, sa dočítate v budúcom čísle Piešťanského týždňa.
