Kde sa vzal, tu sa vzal…

  • Spravodajstvo
  • 17. januára 2013, 09:28
  • Autor:vd/Hans Christian Andersen

Kde sa vzal, tu sa vzal,pri záhrade ráno stál, čiapku sivú, hlavu krivú a fajku vám v ústach mal. Tento veršík Ľudmily Podjavorinskej včera recitovali detičky prechádzajúce okolo tohto veselého snehuliaka, ktorý nenápadne zdobí jeden zo zamrznutých trávnikov na Ulici Alexandra Dubčeka.

Ak máte dnes trošku času, uvarte si kávičku a prečítajte si túto krásnu rozprávočku od Hansa Christiana Andersena. Hlavnou postavou je práve snehuliak. Ten rozprávkový – Andersenov mal aj zuby z hrablí a v sebe ešte niečo železné…A možno práve to v ňom vyvolalo obrovskú túžbu – Andersen ju nazval "pieckovou"….

Snehuliak

Mrzne, až vo mne praští. Prekrásna zima!“ vravel snehuliak. „Vietor, ten vie vdýchnuť život! A tá okaňa žeravá, ako na mňa gáni!“ Myslel tým slnko, práve zapadalo. „Ale zažmurkať ma neprinúti, svoje oči nesklopím.“ Namiesto očí mal dva veľké trojuholníkové črepy zo škridlice. Ústa mu urobili z kúska starých hrablí, takže mal aj zuby. Narodil sa pri radostnom kriku chlapcov, pozdravovaný spiežovcami saní a praskotom biča.
Slnko zapadlo a svitol mesačný spln, guľatý a veľký, jasný a krásny v belasom vzduchu.
„Už prišla zasa z druhého konca!“ povzdychol snehuliak. Nazdal sa, že sa opäť ukázalo slnko. „Ale som ju už odučil gániť! Nech si tam len svieti, aspoň na seba uvidím. Keby som len vedel, čo robiť, aby som sa mohol hýbať! Tak rád by som chodil! Keby som mohol, išiel by som sa šmýkať na ľad, ako to robia chlapci. Ale neviem behať.“
„Preč, preč!“ brechal starý pes na reťazi. Bol trocha zachrípnutý, to mal odvtedy, čo už neleží pri kachliach ako izbový pes. „Veď slnko ťa naučí behať. Videl som, ako pochodil tvoj predchodca vlani a ešte predtým jeho predchodca. Preč, preč, všetci sú preč!“
„Nerozumiem ti, kamarát!“ povedal snehuliak. „Vari ma tamtá hore naučí behať?“ Myslel tým mesiac. „Pravda, prv naozaj bežala, keď som sa na ňu zahľadel, ale teraz sa prikradla z druhého konca.“
„Nič nevieš!“ povedal pes na reťazi. „No, veď ťa len teraz postavili. Čo vidíš teraz, to je mesiac, a to, čo odišlo, bolo slnko. Zajtra vyjde zas a naučí ťa behať,  až  beda.  Budeme mať zmenu počasia, cítim to, lebo ma pichá v ľavej zadnej nohe. Naozaj sa zmení počasie.“
„Nerozumiem mu,“ zahundral snehuliak, „ale zdá sa mi, že hovorí voľačo nepríjemné. To, čo tak hľadelo a potom zapadlo, čo tamten nazýva slnkom, ani to mi nie je priate!, vycítil som to.“ Preč! Preč!“ zabrechal pes, trikrát sa potočil, a potom si ľahol do búdy. Naozaj prišla zmena počasia. Nadránom zaľahla nad krajom hustá vlhká hmla a zdvihla sa po rozvidnení. Vietor bol mrazivý, mráz poriadne pritiahol, ale aký to bol pohľad, keď vyšlo slnko! Všetky stromy a kríky boli pokryté inovaťou. Vyzerali ako celý les bielych koralov, akoby všetky konáre boli obsypané bieloskvúcimi kvetmi. Nekonečné množstvo malých vetvičiek, ktoré v lete medzi lístím nevidieť, vynikli teraz každá osobitne. Vyzerali ani čipky a tak sa beleli, akoby z každej vetvičky vyžaroval biely lesk. Smútočná vŕba sa pohybovala vo vetre, bolo v nej toľko života ako v stromoch v lete. Bola to nevýslovná krása! A keď slnko zasvitlo, ach, ako všetko iskrilo, ani napudrované diamantovým prachom, a na snehovej prikrývke nad zemou sa jagali veľké diamanty, alebo, dalo by sa povedať, že tam horelo nespočetné množstvo malých sviečok, belších než biely sneh.
„To je prekrásne!“ povedalo mladé dievča, ktoré si vyšlo s mládencom do záhrady. Zastavili sa práve pri snehuliakovi a hľadeli na trblietajúce sa stromy. „Krajší pohľad nie je ani v lete!“ povedalo a oči mu zažiarili.
„A takého chlapíka ako tamten by sme v lete už vôbec nemali,“ povedal mládenec a ukázal na snehuliaka. „Je skvelý.“
Dievčina sa zasmiala, zakývala na snehuliaka a roztancovala sa s priateľom po snehu, a ten im vŕzgal pod nohami, ani keby chodili po škrobe.
„Kto sú tí dvaja?“ spýtal sa snehuliak psa na reťazi. „Si starší na dvore ako ja, poznáš ich?“
„Pravdaže!“ povedal pes. „Veď ona ma pohladkala a on mi dal mäsom obrastenú kosť. Tých neuhryznem.“
„Ale čo tu robia?“ spýtal sa snehuliak.
„Zaľúbenci!“ odvetil pes. Nasťahujú sa do búdy a budú hrýzť spoločnú kosť. Preč! Preč!“
„A neznamenajú o nič menej ako ty alebo ja?“ spýtal sa snehuliak.
„Oni patria k panstvu,“ povedal pes. „Vieš toho veru ozaj málo, keď si sa narodil iba včera. Vidieť to na tebe. To zasa ja mám vek i vedomosti, tu na dvore poznám každého. A pamätám časy, keď som nestál tu v zime na reťazi. Preč sú, preč!“
„Zima je krásna,“ povzdychol snehuliak. „Rozprávaj, rozprávaj! Ale neštrkoc reťazou, lebo to vo mne treští.“
„Preč je to, preč!“ zabrechal pes. „Bol som šteňa. Malé, utešené, vraveli, keď som ležal na majeri na zamatovej stoličke, ba líhaval som i na lone najväčšiemu panstvu. Bozkávali ma na ňucháč a utierali mi labky vyšívanou vreckovkou. Volali ma Krásavček a Vrtielko, ale potom som im bol priveľký. Dali ma gazdinej a dostal som sa do pivničného bytu. Odtiaľ, kde stojíš, dovidíš rovno do komory. Tam som bol ja pánom, lebo u gazdinej som ním mohol byť. Bolo to skromnejšie miesto než hore, ale tu som sa mal lepšie. Deti ma nestískali a nevláčili ako hore. Jedlo som mal priam také dobré ako prv, ba ešte oveľa viac! Mal som vlastnú podušku a bola tam piecka, to je v tento čas najkrajšia vec na svete! Vliezol som celkom pod ňu, až som sa stratil. Ach, o tejto piecke stále ešte snívam. Preč je, preč!* „Je piecka taká krásna?“ opýtal sa snehuliak. „Podobá sa mi?“ „Tvoj pravý opak! Čierna ako uhoľ, má dlhé hrdlo s mosadzným bubnom. Žerie palivo, až jej oheň šľahá z papule. Treba sa zdržiavať pri nej, celkom pod ňou, to je nevýslovné príjemné! Odtiaľ, kde stojíš, musíš ju vidieť cez oblok.“
Snehuliak pozrel a naozaj videl čierno-lesklú vec s mosadzným bubnom. Žiaril z nej oheň. Snehuliak mal odrazu čudnú náladu. Mal pocit, ktorému sám nerozumel. Pocítil čosi, čo nepoznal, ale čo dobre poznajú ľudia, keď nie sú snehuliaci.
„A prečo si od nej odišiel?“ spýtal sa snehuliak. Vycítil, že to musí byť žena. „Ako si mohol opustiť také miesto?“
„Musel som,“ odvetil pes. „Vyhodili ma a priviazali tuto, na reťaz. Uhryzol som pánom najmenšie dieťa do nohy, lebo mi bralo kosť, čo som obhrýzal. Kosť za kosť, pomyslel som si. Ale oni si to zle vysvetlili. Odvtedy som na reťazi a stratil som svoj čistý hlas. Počuj, ako chripím: Preč! Preč! Tak sa to skončilo.“
Snehuliak ho už nepočúval. Stále hľadel do pivničného bytu gazdinej, do jej izby, kde stála piecka na štyroch nohách, taká veľká ako sám snehuliak.
„Tak čudne to vo mne treští,“ povedal. „Nikdy sa ta nedostanem! Je to nevinné želanie, a nevinné želania sa nám musia splniť. Moje najväčšie želanie, moje jediné želanie – bolo by to nespravodlivé, keby sa nesplnilo. Musím sa dostať dnu, musím sa skloniť k nej, keby som mal aj oblok rozbiť!“
„Nikdy sa ta nedostaneš!“ ozval sa pes. „A keby si sa aj dostal k piecke, je s tebou koniec, si preč, preč!“
„Veď som už celý preč,“ odvetil snehuliak. „Vidí sa mi, že sa lámem.“ Celý deň hľadel snehuliak do obloka. Na súmraku bola izba ešte lákavejšia. Piecka tak príjemne svietila, ako nesvieti mesiac, ba ani slnko nie, iba piecka vie tak svietiť, keď je v nej naložené. Kedykoľvek sa otvorili dvere, vyšľahol z nej plameň, takú už mala obyčaj. Snehuliakovi sa rozpálila biela tvár, až v hrudi mu zahorelo.
„Nevydržím to!“ vzdychol. „Ako jej to pristane, keď vyplazuje jazyk!“ Noc bola veľmi dlhá, ale nie pre snehuliaka. Zahĺbil sa do svojich ružových myšlienok a vonku mrzlo, až trešťalo. Ráno boli obloky pivničného bytu omrznuté, pýšili sa najkrajšími kvetmi, aké si len snehuliak môže zažiadať, ale piecku zakrývali. Kvety na obločných sklách sa nechceli rozpustiť, a snehuliak nemohol vidieť piecku. Vržďalo a trešťalo, bol mráz, akému sa musí tešiť každý snehuliak, ale on nebol spokojný. Mohol a mal byť šťastný, ale on nebol šťastný, mal takú neobyčajnú „pieckovú túžbu“.
„To je zlá choroba pre snehuliaka,“ povedal pes na reťazi. „Aj mňa tá choroba trápila, ale už ju mám za sebou, preč je, preč! Teraz príde zmena počasia!“
A naozaj prišla zmena počasia, nastal odmäk.
Sneh sa rozpúšťal a rozpúšťal sa i snehuliak. Nič nevravel, nežaloval sa, a to bolo dobré znamenie.
Raz ráno sa zrútil. Zostalo po ňom voľačo trčať, čo sa podobalo rúčke z metly, na nej ho chlapci postavili.
„Teraz už chápem, prečo mal takú neobyčajnú túžbu,“ povedal pes na reťazi. „Snehuliak mal v tele kutáč, ten sa v ňom hýbal. Ale už to má za sebou, preč, preč!“
A onedlho sa zima skončila.
„Preč! Preč!“ brechal pes.
A dievčatá na dvore spievali:

Vypuč a rozkvitaj, marinka voňavá!
Daj, vŕba, maňušky, nech kvitne púpava!
Zakukaj, kukučka,
škovránok, zaspievaj!
Prv než nás opustíš,
február, jar nám daj!
 Ja spievam s vami:
či-ri-ri, ku-ku!
Príď, drahé slniečko,
podám ti ruku!

Na snehuliaka si už nikto nespomenul.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 7. decembra. Tento deň je Medzinárodným dňom civilnej leteckej prepravy (ICAO). Meniny má Ambróz.
  • 07.12.2022, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
streda, 7. decembra 2022
Meniny má Ambróz, zajtra Marína