Gustáv Husák sa narodil pred sto rokmi

JUDr. Gustáv Husák, CSc. sa narodil 10. január 1913 v Dúbravke, dnes časť Bratislavy  a zomrel 18. november 1991 v Bratislave, pôvodne krstným menom Augustín, bol slovenský politik, prezident ČSSR. Podľa českej wikipedie, pred smrťou dostal tento slovenský komunista posledné pomazanie z rúk kňaza.

V 20. rokoch bol študentom bratislavského gymnázia na Grösslingovej ulici. V roku 1929 ako šestnásťročný vstúpil do Komunistického zväzu mládeže a v roku 1933 ako študent bratislavskej Právnickej fakulty UK do Komunistickej strany Československa.
V roku 1937 ukončil štúdium . V roku 1938 získal titul doktor práv a oženil sa s herečkou a režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou. Mali spolu synov Vladimíra (nar. 23. októbra 1944 v Moskve) a Jána (nar. 1946). Po návrate Husáka z väzenia v roku 1960, keď pracoval najprv ako stavebný robotník, neskôr ako úradník, sa s ním Magda rozviedla (asi pred rokom 1963) a stretávala sa s Ctiborom Filčíkom (nar. 1920), ktorého na Novej Scéne aj režírovala. Po tom čo v roku 1966 zomrela sa po Husákovom boku najprv občas a potom častejšie od roku 1968 začala objavovať o desať rokov od neho mladšia redaktorka a prekladateľka Viera Millerová, rodená Čáslavská, ktorá sa v roku 1967 rozviedla s predchádzajúcim manželom právnikom Jozefom Millerom.
Ich svadba v roku 1973 prebehla nenápadne a bez publicity – okrem ženícha a nevesty sa jej zúčastnili len dvaja svedkovia – zamestnanci Úradu predsedníctva vlády. Druhá manželka zomrela 20. októbra 1977 po havárii vrtuľníka na Bratislavskom letisku. Vrtuľník ju prevážal po zranení, ktoré utrpela v Bardejovských kúpeľoch, do nemocnice v Bratislave. Ako vyplýva z rozhovoru syna Vladimíra Husák sa aj po odchode z politiky "zaujímal o dianie v spoločnosti, pravidelne sledoval tlač, televíziu, rozhlas. Musím však povedať, že jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Pre mňa bolo zarážajúce, že takú významnú osobnosť, keď bol už voľný a ničím neviazaný, nenavštívil žiaden historik. Historici sa mohli pritom veľa dozvedieť. Preto som sa rozhodol osloviť Viliama Plevzu, ktorý pripravil knihu aj na základe rozhovorov s otcom." Ani po politických zmenách nezapochyboval o ideológii komunizmu: "Z vlastnej osobnej a historickej skúsenosti bol presvedčený o správnosti socialistického modelu spoločnosti."

Husák bol funkcionárom Zväzu slovenského študentstva, príslušníkom skupiny DAV, členom 5. ilegálneho vedenia KSS, spolutvorcom Vianočnej dohody. Počas druhej svetovej vojny bol odporcom prvej Slovenskej republiky – bol členom hnutia odporu a aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a povereníkom pre veci vnútorné. Na zjednocovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie v Banskej Bystrici bol 17. septembra 1944 zvolený za podpredsedu KSS. Bol iniciátorom vydávania povstaleckej Pravdy od 9. septembra do 25. októbra 1944 v Banskej Bystrici. Z tejto doby je zachovaný aj Husákov list, v ktorom odporúča, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu.[chýba zdroj] Neskôr zastával stanovisko, že Slovensko je nedeliteľnou súčasťou Česko-Slovenska a v tomto zväzku má mať značnú autonómiu.

Po oslobodení bol účastníkom rokovaní o obnove ČSR v Moskve, pripravoval komunistický prevrat na Slovensku. Po druhej svetovej vojne v prvých parlamentných voľbách v máji roku 1946 zvíťazila na Slovensku Demokratická strana (narozdiel od Česka, kde zvíťazili komunisti). Aj napriek tomu (po podpise tzv. tretej pražskej dohody) všetky rozhodnutia Slovenskej národnej rady podliehali schváleniu česko-slovenskej vlády. Husák sa stal predsedom Zboru povereníkov.

Na jeseň roku 1947 Gustáv Husák vyhnal z pozície svojej funkcie nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov, viedol tak potom slovenský Zbor národnej bezpečnosti (políciu), ako aj Štátnu bezpečnosť (tajnú políciu).

Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 bol s Vladimírom Clementisom, Lacom Novomeským a mnohými ďalšími obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“. Vo februári roku 1951 bol zatknutý a v apríli roku 1954 ho vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami odsúdili na doživotie. Bol jedným z mála, ktorí pri procese nepriznali žiadnu vinu.

V roku 1960, po rozsiahlej amnestii prezidenta Antonína Novotného, bol Gustáv Husák prepustený a v roku 1963 na základe výsledkov činnosti barnabitskej komisie v plnom rozsahu rehabilitovaný. V priebehu 60-tych rokov 20. storočia bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v Komunisticke strane Československa, v období Pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec Alexandra Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší než umiernený Dubček. Ešte v utorok 20. augusta 1968 v Žiari nad Hronom vystúpil s najradikálnejším proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakovo vedenie KSS zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe.

Kým predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe po vstupe spojeneckých armád v auguste 1968 vstup odsúdilo, predsedníctvo ÚV KSS v Bratislave, ktoré za neprítomného Biľaka a z jeho poverenia riadil Hruškovič, oznámilo vstup armád a predložilo text pozývacieho listu tvrdiac, že „v Prahe bol schválený všetkými vrátane Dubčeka a proti boli iba Smrkovský a Kriegel“. Potom sa šesť z desiatich prítomných členov predsedníctva vyslovilo za schválenie pozývacieho listu (proti boli Falťan, Daubner, Turček a Ťažký). Keď diaľkopisom prišlo skutočné stanovisko predsedníctva ÚV KSČ, Viktor Pavlenda a Jozef Zrak sa spamätali a zatelefonovali Gustávovi Husákovi, ktorý sa práve vrátil zo Žiaru nad Hronom. Husák na zasadanie prišiel a veľmi ostro odsúdil schválený text so slovami „Čo ste to porobili súdruhovi Dubčekovi, tak ho zradiť a vraziť mu nôž do chrbta. To sa musí okamžite zmeniť, odvolať a prijať nový dokument na podporu stanoviska prijatého pražským predsedníctvom.“

Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostl na čelo KSČ – do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. V roku 1975, po abdikácii prezidenta Ludvíka Svobodu, sa na nasledujúcich štrnásť rokov stal prezidentom Česko-Slovenska. 9. januára 1983 bol vyznamenaný najvyšším sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu.

V novembrových dňoch roku 1989 bol jedným z komunistických politikov, ktorí odmietli situáciu riešiť násilím. Po novembrových udalostiach roku 1989 Gustáv Husák vymenoval 10. decembra 1989 Čalfovu „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta republiky.

Gustáv Husák bol literárne činným, je autorom memoárovej knihy o SNP, politických úvah, statí a prejavov.

Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave.