Blog Petra Remiša: V bekstejdži
Mal som šťastie. Do bekstejdžu ma ako účinkujúceho pustili bez problémov. Bývalý frontman skupiny Smokie sa nechcel so mnou stretnúť na verejnosti. Čakal ukrytý v bielom stane obklopenom gorilami.
Bavili sme sa bez tlmočníka. Spevákov manažér mi kládol na srdce, že ide o dôverný rozhovor a okrem to – mám predsa jazykovú školu! Bolo by hanbou nevykoktať pár slov po anglicky. Chris prešiel rovno k veci:
„Punto, na Lodenici si pečený-varený. Napriek tomu, že na gitaru hrať nevieš, hlas máš nič moc, žiadny hit si nezložil a nezakrývaš si vrásky botulínom. Takže nechápem, prečo ťa tento rok zavolali hrať dvakrát a mňa iba raz!?“
Potom to zaklincoval: „A vraj ti ani SIM karta nestačí na všetky fanynky, čo tu každoročne nazbieraš. Ako to, do čerta , robíš?“
Nevedel som, či mám povedať pravdu. Mal som trému.
Začal som opatrne: „Chris, poznáš príslovie ´podľa nosa poznáš kosa´?. Tak si porovnaj svoj aristokratický nosík s mojim klofákom a máš odpoveď.“
Čakal som, že mi jednu vrazí, alebo si bude chcieť do V.I.P. kadibúdky porovnávať kosy. Ale kdeže! Ako pravý anglický džentlmen mi venoval cédečko s podpisom a požiadal ma o absolútnu diskrétnosť.
Takže ak toto teraz náhodou čítate, znamená to, že sa mi niekto nabúral do kompu!
