Blog Petra Remiša: Kapurková
Mám plné zuby písania nekrológov. Neznášam tie jalové rečičky a škrípavé bla-bla-bla cez slzy. Nie je to o ničom. Ale vedel som, že to raz príde. Že sám za seba budem musieť povedať posledné ahoj.
Takže Jojo pamätaj si: Len tak ľahko sa z tohto sveta nevykrútiš, lebo ty si vlastne úplne neodišiel. Nebude to také jednoduché sa odtiaľto vypariť. Zanechal si stopu, ktorá nezmizne ani s tvojimi prapravnukmi.
Legenda neodchádza, zostávajú po nej príbehy.
Musím sa však zmieriť s tým, že už nevybehneme spolu na Soču alebo Rio Alba. A nezopakuješ nám príhodu o zlostnom liliputánovi, ktorý Tvojmu synovi vyďobol kus ritky. Ani mi nezložíš takú uletenú básničku vo fraštáckom dialekte, ako naposledy:
Na c…e mám katéter, citlivý je na veter
ked je venku víchrica, trepe sa mi hadica
Často spomínam, ako si mi bežal na Srdiečko s kamarátmi na pomoc, keď sa na mňa vlastná kapela v hnusnom počasí vykašľala. Neskoro…Zostala nám len gitara, borovička so žinčicou a ponaučenia: Šade je volačo. Šecci sme volajakí.
Bojím sa, že viac nedobehneš. A keď v septembri na Koske dohrá kapela a zopakujú sa všetky tvoje príbehy, zostaneme bezradne stáť vo dverách s nevyslovenou otázkou. Kto nám naleje kapurkovú?
Odpoveď nepoznám. Ale niekedy netreba.
Neni o ničom.
