Ako som zdolal jednu himalájsku päťtisícovku
PIEŠŤANY – Piešťanec Peter Demko si po mongolskom dobrodružstve opäť obul na dlhší čas túlavé topánky. Tentoraz sa rozhodol, že sa na niekoľko mesiacov udomácni v Nepále. V pláne bola výučba anglického jazyka na škole a potom tridsaťdňový trek po okolí. Ako sa hovorí – človek mieni, Pán Boh mení, tiež Peter musel svoje plány trošku zmeniť. Trek po Nepále prišiel skôr ako „učiteľovanie“.
Môj autobus vyrážal na osemdesiatkilometrovú cestu o siedmej ráno. Bol to starý Tatabus, zvnútra rozpadnutý a zvonka nevyzeral o nič lepšie. Všetka batožina a polovica pasažierov skončila na streche, teda okrem asi tridsať kusov vriec ryže, ktoré Nepálci progresívne usporiadali v interiéri. Išlo o najvyššiu možnú triedu cestovania. Bol to silný zážitok. Domáci spia, turisti kričia a vy idete po úbočí a pod vami je asi kilometrová priepasť. Cesta je úzka, pneumatiky sú spolovice nad priepasťou, logika hovorí, že pád a smrť sú neodvratné, ale autobusári to vždy nejako dajú.
Na ceste som stretol zopár zaujímavých ľudí. Medzi nimi bol mladý chalan, čo sa so mnou rýchlo skamarátil. To znamená, že ma začal hladkať, objímať a držať za ruku. Nie, nebol to homosexuál. V Nepále sú takéto prejavy kamarátstva u chlapov bežné. V Kathmandu mám kamaráta z hotela, ktorý si ma obľúbil. Keď sa spolu rozprávame, chytí ma okolo pásu alebo ramien. Keď ideme von, najradšej by ma držal za ruku, tak ako to robia ostatní nepálski kamoši. Spočiatku som to nezvládal, ale už mi to začína byť jedno. Pre domácich je čudné, že dvaja dobrí európski kamaráti sa pri prechádzaní ulicami nedržia za ruky.
Na prvej trase a v kúpeľnej dedine
Cesta autobusom trvala deväť hodín. Ocitli sme sa v poslednej civilizovanej dedinke. V prvý deň treku sme spolu s kamarátmi medikmi (Markétkou a Kubom) prešli iba päť kilometrov. Problém bol v tom, že sme prekonali asi osemstometrový výškový rozdiel. Takto sme pokrstili prvú zo štyroch trekových trás, na ktoré sme sa chystali. Prvá – Tamang heritage trek – vedie cez niekoľko osád, pre nás najľahšie zapamätateľnou bola tá s názvom Tato Pani, čo v preklade znamená Teplá voda. A naozaj sú tam horúce pramene. „Rochníte“ sa v nadmorskej výške 2500 metrov nad morom, okolo sa pasú kravy, vidíte slnko zapadať za zasnežené hrebene hôr. Voda je tu červená od obsahu železa a má okolo štyridsať stupňov.
Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni 19, ktorý nájdete v predaji od pondelka 7. mája.
