Dušan Dušek: „Čitateľ dostáva do rúk len moje stroskotanie“
PIEŠŤANY – Detstvo pokladá za raj, z ktorého sme odišli príliš skoro. Prežil ho v kúpeľnom meste. Stal sa maturitnou otázkou a súčasťou povinného čítania, ktoré by najradšej premenoval na zakázané čítanie. Vyhýba sa grázlom na ulici a bicyklisti podľa neho komunikujú s vetrom. O tom všetkom, ale i o svetielkach zohrievajúcu dušu, smiechu, kúpalisku Eva a osobnom stroskotaní sa Piešťanský týždeň zhováral so spisovateľom, scenáristom, pedagógom a básnikom DUŠANOM DUŠEKOM. (Pokračovanie rozhovoru)
Ste puntičkár aj mimo slov?
Nie, som dosť veľký neporiadnik. Keď niečo robím, usilujem sa, aby som to urobil najlepšie, ako viem. Čo neznamená, som to urobil dobre. Samozrejme, mám rád ľudí, ktorí sú umelcami života, ktorí sa nepozastavujú nad jeho malichernosťami, ktorí dokážu rozveseliť spoločnosť. Keďže sám taký celkom nie som, aj keď sa rád smejem, to robím nadovšetko rád, tak sa v spoločnosti takých ľudí zdržiavam.
Ide vám písanie od ruky tak ľahko ako rozprávanie?
Ja sa celý čas trápim. Pokúšam sa písať lepšie, ako viem, lebo to sa nikdy nepodarí tak, ako som si vysníval. Sadáte si k stolu, že to bude vaše naj, naj, naj, dielo, ale zisťujete, že nespĺňate vlastné očakávania, Rudo Sloboda začína jednu knihu vetou: „Voľakedy som mal o sebe lepšiu mienku ako dnes.“ Jedinou výhodou je, či čitatelia nepoznajú moje pôvodnú, úžasnú predstavu, akú som namaľoval sám pre seba. Čitateľ dostáva do rúk len moje stroskotanie.
Dušan Dušek: "Piešťany bez Evy sú ako Paríž bez Eifelovky"
Dušan Dušek: "Piešťany bez Evy sú ako Paríž bez Eifelovky"
