Dušan Dušek: „Piešťany bez Evy sú ako Paríž bez Eifelovky“
PIEŠŤANY – Detstvo pokladá za raj, z ktorého sme odišli príliš skoro. Prežil ho v kúpeľnom meste. Stal sa maturitnou otázkou a súčasťou povinného čítania, ktoré by najradšej premenoval na zakázané čítanie. Vyhýba sa grázlom na ulici a bicyklisti podľa neho komunikujú s vetrom. O tom všetkom, ale i o svetielkach zohrievajúcu dušu, smiechu, kúpalisku Eva a osobnom stroskotaní sa Piešťanský týždeň zhováral so spisovateľom, scenáristom, pedagógom a básnikom DUŠANOM DUŠEKOM. (Pokračovanie rozhovoru)
Vaša kniha Pešo do neba sa stala súčasťou povinného čítania. Pri besedách so študentmi sa im ospravedlňujete, oni sa zasmejú. Naozaj ide len o vtip?
Doposiaľ som v rozpakoch, neviem, čo si mám o tom myslieť. Trochu mi to lichotí, ale nesúhlasím, akým spôsobom sa literatúra podáva. Keby som mohol, povinné čítanie by som zrušil alebo by som po premenoval na zakázané čítanie. K umeniu nemáme pristupovať príkazmi. To je kľúčové.
V Pešo do neba sú aj pomerne silné erotické pasáže. Sex v povinnom čítaní.
Všetko sa vyvíja. Čo bolo tabu pred dvadsiatimi rokmi, dnes je prirodzenou súčasťou života.
Ste aj pedagógom na vysokej škole. Dokážete porovnať mladých ľudí s vašou generáciou, keď drala školské lavice?
Títo mladí ľudia sú skvelí. Už len preto, že sú mladí. Ovládajú jazyky, chodia prirodzene do sveta. Sú sebavedomejsí ako my. Sú oveľa slobodnejší v tom, že nikto im neprikazuje, čo sa im má páčiť a čo nie. Sú mentálne o konské dĺžky pred mojou generáciou. My sme tu žili zavretí ako v koncentráku.
Celou vašou tvorbou prelietajú vtáci, vietor, príroda. Pritom bývate v hlavnom meste.
Na bratislavské pomery žijem v príjemnej štvrti, v Prievoze. V Bratislave som už päťdesiat rokov. Ale na druhej strane, blaží mi dušu, ak môžem vyraziť niekde na Slovensko. Napríklad do Piešťan. Vlani som tu bol na liečení a len som chodil, chodil. Úžasné.
Dokázali by ste si sem predstaviť návrat?
Keby tu bol nejaký malý domček… Ale už bez tej bratislavskej adresy by som nevedel žiť.
Sú Piešťanci v niečom osobití?
Piešťanci sú najlepší bicyklisti, to sa mi vždy páčilo. V žiadnom inom slovenskom meste sa ľudia toľko nebicyklujú. Tu nejde len o bicyklovanie, ale je to spôsob života. To je komunikácia s vetrom, vzduchom, počasím. Možno si to oni celkom neuvedomujú, avšak stále žijú v pohybe, stále vnímajú svet okolo nich, ako sa mení, v každej uličke sa dá niečo iné vidieť. Toto veľmi obohacuje vnútorný svet.
Ešte niečo?
Sme predsa svetoznáme kúpeľné mesto a toto nám nikto nezoberie! Máme najviac slnečných dní v roku! To je dar tohto mesta. Veď je niečo zázračného, že sa tu ľudia zbavujú ťažkých chorôb.
Tento vzťah cítiť aj vo vašej tvorbe. Váh, Kolonádový most, kúpalisko Eva…
Piešťany bez Evy sú ako Paríž bez Eiffelovky. My Slováci umrieme na to, že si nevážime tradície, nekomunikujeme s nimi. K niektorým veciam nemôžeme byť ľahostajní, veď tu nemusia byť! Sú súčasťou života generácií. Koľko len piešťanských plavcov Eva vychovala, koľko ľudí nosí v sebe spomienku na toto miesto, koľko zážitkov tam zažili… To je konkrétny vnútorný svet ľudí. Hrozné, ak je toto niekomu ľahostajné. Nevravievali sme, že ideme na kúpalisko, ale na Evu.
Vaše láskanie so slovami je očarujúce. V knihe Pešo do neba dar definujete ako „bohatstvo jazyka práve v jeho možnosti byť úsporný“. Nemali ste niekedy chuť skúsiť košatosť vyjadrovania Dostojevského alebo Jamesa Joycea?
Každý môj pokus sa zakaždým skončil viac-menej rovnako. Párkrát v živote som si povedal, že napíšem román, ale vždy skončil pri nejakej poviedke alebo novele. Domnievam sa, že každý má svoju dĺžku ľudského dychu. Niekto je uspôsobený na kratšie trate. Sto metrov sú básnička, 400 až 800 metrov desaťstránková poviedka, až po maratón – román. Ten beh je však vždy krásny.
