V hospici panuje úcta k životu aj k umieraniu (2.)

  • Piešťany / Spravodajstvo
  • 14. februára 2012, 15:35
  • Autor:V. Dusíková

Pri pohrebe niekdajšej šéfky piešťanského hospicového združenia Aleny Ferančíkovej ktosi z prítomných členov Hospicu Matky Božej povedal: „Alenka nám bude stavbu hospicu vyprosovať v nebi…“ Nestalo sa tak. Po príklad, ako to ide, sme si zašli do Banskej Bystrice, do Domu Božieho milosrdenstva. Je tu sociálny zdravotnícky komplex, ktorého súčasťou je nielen hospic, ale aj dom sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov.

V priestoroch DOM-u, ako ho nazývajú Banskobystričania, sídli

aj materská škola, farský úrad a diecézna charita. A nik nepohoršuje nad tým, že v blízkosti miesta, kde sa hrajú deti, umierajú ľudia. Veď život a smrť patria k sebe. Hovoria o tom aj pracovníčky hospicu – manažérka a vedúca sestra Anna Michňová, zdravotná sestra Beáta Sotáková a tiež dobrovoľníčka rehoľná sestra Petra. (Pokračovanie rozhovoru uverejneného v Piešťanskom týždni 6/12)

Hovorí sa, že ten, kto sa zmieri so smrťou a neodmieta ju, zomiera dôstojnejšia i ľahšie? Mali ste nejakého pacienta, ktorý toto potvrdil?

B. Sotáková: Spomínam si na jednu pacientku, ktorá bola v konečnej fáze kardiálneho ochorenia. V tom čase som nastúpila pracovať do hospicu. Komunikovala minimálne, neskôr jednoslovne, ale nikdy nezabudnem na jej výraz v tvári, na jej pohľad, oči a mimiku. Vyžaroval z nej neopísateľný pokoj. Mala krásne modré oči a jemný úsmev. Keď sme jej povedali, aký z nej vyžaruje pokoj a obdivovali sme jej obdivuhodnú trpezlivosť, vždy sa milo usmiala a s pokorou sa na nás pozrela tými jej nebesky modrými očami. K tomu nebolo treba žiadny komentár.
Keď je vonku pekne, pre chorých usporadúvajú na dvore zariadenia a koncerty.

Keď som v minulosti robila rozhovor so šéfkou piešťanského hospicu Alenkou Ferančíkovou, povedala mi (to už mala rozšírenú rakovinu), že preskočila všetky fázy umierania a skočila rovno do zmierenia. Myslíte si, že je to možné?

B. Sotáková: Nespomínam si na taký prípad. Ale myslím si, že u nej zohralo veľkú úlohu práve to, že bola v kontakte so zomierajúcimi ľuďmi. Aj ja sama, keď sedím pri zomierajúcom pacientovi v jeho posledných chvíľach, veľakrát rozmýšľam o mojom zomieraní a vlastnej smrti. Vtedy je príležitosť ísť do hĺbky. Zamýšľať sa nad tým, čo prežíva pacient, čo budem prežívať ja. Kam ide a kam pôjdem ja. Vynárajú sa mnohé iné otázky. A keď príde okamih smrti, je to naozaj len krátka chvíľa. Smrť pre zomierajúceho človeka nie je zlá, netreba sa jej báť. Je to ťažké skôr pre príbuzných, priateľov a okolie. Preto si myslím, že ak pani Alenka bola v blízkosti zomierajúcich ľudí aj táto skúsenosť a skutočnosť jej dopomohla dosiahnuť okamžité zmierenie. Je veľmi málo ľudí, ktorí sa dokážu hneď zmieriť s tým, že zomierajú. Určite sú to silné osobnosti, ktoré môžu dospieť k zmiereniu svojou veľkou vierou, životnými skúškami, zrelosťou, pokorou, odovzdanosťou a nádejou, ktorá im otvára nové možnosti a nové začiatky. Či už večný život, alebo stretnutie sa so svojimi blízkymi, ktorí už zomreli, stretnutie s Bohom a mnoho iných možností, v ktoré človek verí.

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa.



Súvisiace články: V hospici panuje úcta k životu aj k umieraniu

Piešťanský týždeň si môžete kúpiť aj v elektronickej podobe na našom webe v sekcii Noviny na stiahnutie.

0 Shares

Najnovšie správy

S veľkou bolesťou v srdci nám naša čitateľka z Piešťan poslala smútočné oznámenie o skone jej milovaného manžela a otca…
  • 28.01.2023, 08:00
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťanský týždeň / Piešťany
nedeľa, 29. januára 2023
Meniny má Gašpar, zajtra Ema