Deň čakania na povodeň

Ranné slnko sa už tvári, akoby sa nič nedialo. Nábrežie lemujú stovky Piešťancov. V hlúčikoch rozoberajú noc do posledného detailu. „Šťastie od Boha, že máme Vážsku kaskádu, inak sme pod vodou,” zafilozofuje jeden. „Vodohospodári to pobabrali, mali vypúšťať postupne,” oponuje mu ďalší samouk. Pohľady všetkých sa však jednotne upierajú na hladinu a aspoň desaťkrát zachytíme otázku – klesá či stúpa? Na papier v búdke merača pri Kolonádovom moste hrot pera zachycuje jej stav. Kúpeľní hostia budú doma neskôr vzrušene rozprávať o povodni a aby zdokladovali svoje tvrdenia, ostošesť fotografujú a videokamerami snímajú dopoly utopený korčekový bager, zničené móla či palubu výletnej lode, na ktorej sa sušia šaty.

Do vymretého sídliska sa vracajú prvé lastovičky. 83-ročná J. Lehutová sa ani nechcela vysťahovať. Lenže dcéra ju prehovorila: „Pozri, mama, z okna, veď celá procesia ide,” a tak si starenka od nej zobrala vak na tenisové rakety, zbalila najnutnejšie veci a šla. Pred jedným z átriových domčekov v tesnej blízkosti činžiakov už parkuje vozidlo so zaprataným batožinovým priestorom. „Akurát čo sme sa vrátili, ešte sme nestihli vybaliť,” povie nám pani. Poučená záplavami v Čechách nešpekulovala a nadránom spolu s rodinou zvolila radšej odjazd na bezpečnejšie miesto. Na lavičke posedávajú dvaja robotníci so súpravou opravárenského náradia. Nadávajú, pretože mali čosi zmajstrovať v byte na piatom poschodí a nájomníka nikde. Na opustenom sídlisku možno na každom rohu stretnúť už len chlapov v uniformách. Zvláštny druh homo sapiens priživujúci sa rabovačkami by asi nemal šancu. Naše potulovanie je pod kontrolou. Čakáme, kedy nám nasadia putá na ruky.

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní PT.