Jediná lož v živote Ľudovíta Wintera
PIEŠŤANY – Keď si otvoríte knihu spomienok Ľudovíta Wintera na Piešťany na ktorejkoľvek strane, žasnete nad géniom človeka, ktorý vybudoval moderné piešťanské kúpele. V tých časoch sa mali dobre nielen zamestnanci kúpeľov, ale aj obyvatelia Piešťan. Hoci bol budovateľ slávy piešťanských kúpeľov čestný človek, vo svojich spomienkach sa priznal aj k jednej lži. Prečo klamal?
Hoci Winterove Spomienky na Piešťany uzreli svetlo sveta už dávnejšie, na prezentácii , ktorá sa konala v kaviarni Palce na Kúpeľnom ostrove pri príležitosti Svetového dňa reumatizmu, o útlu knižku z produkcie Balneologického múzea prejavili záujem najmä pracovníci kúpeľov. Knihu s názvom Spomienky na Piešťany predstavil riaditeľ múzea Vladimír Krupa, medzi prítomnými bol aj generálny riaditeľ SLK Piešťany – Klaus Pilz.
Nehľadajte v príbehu, keď lož zachránila od hladu Piešťancov na konci prvej svetovej vojny žiadne asociácie. Vnímajte iba ducha človeka, ktorý v danom čase, zareagoval tak ako sa od skutočne veľkých ľudí očakáva…
Ľudovít Winter: Jediná lož v mojom živote
„Cez vojnu bol na najdôležitejšie potraviny prídelový systém. Potraviny rozdeľoval okresný úrad na obce podľa prihlásených a na verejné zásobovanie odkázaných osôb. Ale čo sa stalo, keď potrebné potraviny nedošli? Veď z vlakov zmizli celé vagóny.
V Piešťanoch bol vtedy hlavným slúžnym Koloman Czocher. Videl, že v kúpeľoch zásobovanie vojska funguje príkladne, často žiadal o výpomoc, ktorú som mu požičiaval z vojenského skladu. Raz mi však zahlásil, že požičané potraviny nie je schopný vrátiť, čím ma dostal do krajne nepríjemného položenia. Počet chorých umiestnených v nemocnici Červeného kríža som musel každý mesiac hlásiť a tento výkaz musel hlavný slúžny potvrdiť. Uchýlil som sa teda k lži a zahlásil oveľa väčší počet chorých, ako bolo v skutočnosti a získaný prebytok som prepustil hlavnému slúžnemu, ktorý bol blažený, že mohol uspokojiť potreby obyvateľstva.
V piešťanskom okrese sa teda nehladovalo ako inde, čo sa čoskoro rozchýrilo. Na základe jedného oznámenia vláda nariadila prísne vyšetrovanie. Jeho vykonaním bol poverený prísny dôstojník vysokej hodnosti, istý Szmrecsányi, ktorý po príchode do Piešťan v sprievode žandárstva vzal hlavného slúžneho na zodpovednosť. Ten sa odvolal na mňa a tak sa stalo, že ma žandárska hliadka predviedla pred vládneho zmocnenca. Vypočúvali ma ako obvineného. Videl som, ako sa hlavný slúžny trasie a hľadí do tvárí prítomných, ktoré boli plné očakávania, čo poviem. Dlho som neodpovedal, za čo ma vládny zmocnenec prísne napomenul. Aj ja som zvýšil hlas a priznal som sa j činu. No klamal som, ale v záujme a na prospech ľudí. Vďačne budem pykať!
V hrobom tichu hodiny začali odbíjať dvanásť. Vládny komisár vstal a povedal len toľko: poďme obedovať. Vyšetrovanie sa tým skončilo a hlavný slúžny mi so slzami v očiach potriasal ruku. Mal som zrejme šťastie , že to už bolo v poslednom dejstve vojny.“
