Stratení v africkej divočine (2.)
Nový Zéland v Afrike – ráno pokračujeme v ceste. Čaká nás desať kilometrov do Mackinder‘ s kempu po neoznačených cestách a takmer 1300-metrové prevýšenie. Je neuveriteľné, ako sa za desiatku kilometrov mení fauna a flóra. Stúpanie sme začali v bambusovom lese, presúvajúc sa do dažďového, odkiaľ sme postupne vyšliapali na trávnaté plochy plné zvláštnych rastlín, až po skaly. O to prekvapivejší bol fakt, že vo výške nad štyritisíc metrov nás privítala zelenožltá vysokohorská plošina plná damanov, malých zvieratiek podobných svišťom. Pripomínalo nám to scénky z Pána Prsteňov na Novom Zélande. Po ceste vidíme stopy šelmy, pravdepodobne leoparda, ktorý sa vraj v tejto oblasti zdržuje. Strácame sa.
Šíre hory naokolo a dvaja ľudia v divočine. Sme unavení, no stále len v polovici cesty. Našťastie, máme mapu a podľa nej sa vraciame na provizórnu cestičku. Zbytočne strácame sily a cesta sa predlžuje. Vzápätí padajú krúpy a psychika pomaly odchádza do večných lovíšť. Osemhodinová cesta nakoniec stála za to. Zjavuje sa pred nami zasnežený štít najvyššieho vrchu v parku – Batiana s nadmorskou výškou 5199 metrov. Jeho steny sú však takmer kolmé, preto naň môžu iba skúsení horolezci. My si za cieľ vyberáme 4986 metrov vysoký Point Lenana. Vyráža sa naň o druhej až tretej ráno, pre východ slnka a pohľad na najvyšší africký vrch Kilimandžáro. Konečne vchádzame do tábora. Nadmorská výška 4300 metrov mi spôsobuje bolesti hlavy a ťažkosti v dýchaní. Nevoľnosť sa prejavuje v nechuti do jedla. Okolitá scenéria však vo mne vzbudzuje pocit nemého úžasu. Zjednávame ubytovanie a líhame si spať. „Ste blázni, že nemáte sprievodcu. Takých ako vy som ešte nestretol," hovorí zamestnanec chaty, ktorý tam chodí pracovať na týždňovky.
Nočné prekvapenie
Celú noc nespíme. Sestra nemôže pre chlad, ja kvôli výškovej chorobe. O druhej ráno si dávam ibuprofen a vzápätí vypijem pol litra vody. Zároveň prestavujem budík na pol tretiu. Vstávam s hrozným pocitom. Na čerstvom vzduchu však nachádzam novú dávku energie.Počas noci síce trošku snežilo, no nás to neodradilo. Vydávame sa na milosť a nemilosť horám po neoznačenej cestičke s mesiacom svietiacim na cestu a čelovkami. Po polhodine sa strácame. Nočné blúdenie pokračuje ďalšiu hodinu. S vedomím, že sme mimo všetkého preberám iniciatívu a začínam sa šplhať na kopec predo mnou. V obrovskom stúpaní prekonávame balvany a šmykľavý terén. Dostávame sa na vrchol kopca k plesu. Do východu slnka ostáva ešte hodina a je zima. Vraciame sa teda dolu a hľadáme cestu späť. Podľa mapy sme sa dostali k plesu, ku ktorému nevedú žiadne cesty vo výške asi 4600 metrov nad morom. Začína svitať a konečne nachádzame cestu. Schádzanie dolu bolo priveľmi nebezpečné. V istom momente sestra uvoľňuje skalu, ktorá sa na mňa rúti. Našťastie, stihol som sa uhnúť. Východ slnka skrášľuje scenériu a zrazu ľutujeme, že sme si ho nemohli vychutnať hore. Aspoň sme si uvedomili, že trekovať v noci po neoznačených a neznámych cestičkách je ľudská hlúposť. Sprievodca je v takejto situácii naozaj potrebný. Balíme sa a zostupujeme. Výšková choroba odchádza. Schádzame ďalších osemnásť kilometrov. Do Matatu sa dostávame o piatej, do Nairobi o deviatej večer. Unavení si po dvadsiatich dvoch hodinách líhame spať tesne pred polnocou. Počas troch dní na horách sme prechodili viac ako štyridsať kilometrov a zvládli dvetisícpäťsto výškových metrov. Ľudia zvyknú prekonávať svoje limity a chcú zdolať prírodu. Poraziť ju však nemožno. Ani v kráse, ani sile. Vždy nám pripraví nezabudnuteľný zážitok. Preto sa k nej treba správať pokorne a s úctou.
