Fanúšikovia na Evu Kostolányivú nezabudli

Na jej posledné miesto odpočinku na tzv. Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave po tieto dni i po tridsiatich šiestich rokoch prichádzajú s kyticami kvetov a obrovskou neutíchajúcou spomienkou ľudia všetkých vekových kategórií. V mysliach sa im vybavia zlaté tóny i veselé texty a melódie Kostolányiovej hudobných nahrávok. Postoja, pospomínajú, poplačú a zároveň sa i potešia, že Eva tu s nimi zostala naveky. Eva Kostolányiová predstavuje pre mnohých obrovský životný i spevácky vzor. Vľavo na jej pomníku sa nachádza do kameňa vyrytá pozlátená zlatá Bratislavská lýra.

Sama interpretka sa v minulosti pre médiá vyjadrila: "Chcem, aby po mne zostala dobre odvedená práca. Čo iné môžeme zanechať? Ja odídem mladá, ale moja generácia, ktorá ma pozná bude ešte dlho žiť. Ak po sebe zanechám dobre odvedenú prácu, v mojom prípade pesničky, mám nádej, že si ma budete aj po rokoch púšťať a počúvať a ja budem s vami žiť v spomienkach. A možno vám niektoré z vašich detí pri počutí mojej piesne položí otázku: Čo je to za speváčku? Ja ju počujem po prvý raz. Tak vás nepriamo, cez vaše deti, prinútim zaspomínať si na mňa… ."  

Pri písaní tejto spomienky mi prezradil jeden z legendárnych hudobných režisérov OPUS-u Peter Smolinský: „Ja som sa s ňou stretol dvakrát v rozhlase a raz na Lýre, ale nie pracovne, bol som ešte študák. … To boli len chvíle, dali sme pohár vínka, spievala čisto, spoľahlivo a my sme „žrali“ jej krásne nohy v minišatách a ako voňala…". Na moju otázku ako voňala, mi odpovedal: "… môj postreh je len spomienka na stretko, neviem, či by to niekoho nepobúrilo, ale je to tak… a voňala vlasmi!"

Pre mňa i početných aktívnych fanúšikov znamená meno Eva Kostolányiová veľmi veľa. Je skrátka zlatým husľovým kľúčom i slnečným lúčom slovenskej populárnej hudby.