Keňa precestovaná v kufri auta
Prvé pocity po prílete do Kene boli deprimujúce. Otrasná doprava, nepríjemní ľudia, špina, neporiadok a pocit neistoty. Ak by som sa v danú chvíľu mohol rozhodnúť, idem domov. Našťastie som tak neurobil. Na špinu a nebezpečenstvo na cestách sa dá zvyknúť. Taktiež ľudia vyzerajú po určitom čase milšie a priateľskejšie. Keňa je bohatá krajina s množstvom prírodných parkov a nezabudnuteľnou atmosférou. Odísť z nej by bola chyba.
Škaredá metropola
V Nairobi som bol ubytovaný v „sudánskej" izbe s posteľou, poličkou a sieťkou na komáre. Jednoducho povedané – plechová búda bez elektriny. Prvý deň spoznávam Nairobi. Škaredé mesto plné dopravných prostriedkov matatu, ktoré zapchávajú cesty. Otravní predavači nemajú turistom čo ponúknuť. Bohaté štvrte múrom oddelené od chudobných slumov prezrádzajú nezodpovednú politiku štátu. Odpadky na trávnikoch, ulice plné nebezpečenstva a skorumpovaná polícia. Vyše päťmiliónová metropola je na plač a zároveň na smiech. Človek ju opúšťa naozaj vyšťavený.
Národný park plný smetí
Hneď na ďalší deň sa spolu so skupinkou Slovákov vyberáme do Národného parku Longonot, od Nairobi vzdialený autom asi dve hodiny. Centrom je približne 2800 metrov vysoká vyhasnutá sopka Longonot. Je hrozné, aké sumy za vstup pýtajú od belochov. Rezident síce zaplatí päťsto kenských šilingov, čo sú približne tri eurá, kartu však dostane až po dvoch rokoch strávených v krajine. Koniec-koncov, dvetisíc šilingov pre nerezidenta nie je až taká závratná suma, no príde mi čudné zaplatiť si za prechádzku. Musíme sa zmieriť s tým, že v Afrike sa platí naozaj za všetko.
Pri výstupe prekonávame nielen páliace slnko, ale najmä prach, ktorý sa nám dostáva do pľúc a bráni v dýchaní. Na prvý cíp sopky vo výške zhruba dvetisíc metrov sa dostávame po dvoch hodinách. Zjavuje sa pred nami obrovský kráter zarastený kríkmi, ako aj najvyšší vrchol parku. Pohľad na nekonečné stepi naokolo je fascinujúci. Avšak smeti rozhádzané po tráve a v kráteri nám kazia dobrú náladu. Väčšina Afričanov si svoju prírodu nechráni. Odpadky nás sprevádzajú aj po zvyšok cesty. Pokračujúc po okraji krátera sa dostávame na najvyšší cíp, odpájam sa od skupinky a strácam sa v neďalekom buši. Na obzore sa zjavujú žirafy a zisťujem, že len niekoľko metrov odo mňa sa pasú zebry. Začínam sa obávať, že v blízkosti sa môže schovávať nejaké nebezpečné zviera, preto sa snažím dostať sa na chodník, odkiaľ sa vraciam k autu a späť do Nairobi. Spolu s ďalšími deviatimi ľuďmi pokračujeme do Mombasy.
Zjednávať sa oplatí
Osem hodín v aute sa dá vydržať. Nie však, keď sme v aute desiati. O to viac, keď som jeden z piatich šťastlivcov, sediacich v kufri. Mombasa je známe turistické centrum s nádhernými plážami a teplým Indickým oceánom. Uličky mesta pripomínajú akúsi Havanu – sú úzke, naokolo pobehujú žobrajúce deti a na múroch sedia nič nerobiaci muži fajčiaci cigarety. Naokolo sa ozývajú modliace sa hlasy moslimov. Dominantou je portugalský prístav Fort Jesus, na ktorý sú všetci miestni patrične hrdí.
Chceme sa ubytovať mimo mesta. Asi tridsať kilometrov od Mombasy nachádzame komplex vzdialený od pláže iba päť minút. Cenu zjednávame na tisíc šilingov za noc, teda sedem eur. K dispozícii máme bazén a dve kuchyne. Plní nedočkavosti odchádzame k moru. Víta nás snehobiela pláž s priehľadným a čistým oceánom. Skoro sme zabudli na domácich, ktorým „musíme pomôcť rozvíjať ich biznis". Po dvoch dňoch neustáleho dobiedzania od obchodníkov, biznismanov, beachboyov a be-achgirls nám dochádzala trpezlivosť. Existujú len dva spôsoby, ako sa ich zbaviť: naučiť sa frázy ako hakuna pesa (nemám peniaze) či hapana asante (ďakujem, neprosím), alebo si treba nájsť miestneho kamaráta.
(Pokračovanie nabudúce)
