Blog Ivany Ilenčíkovej: Telocvik
Čítala som v novinách, že od nového školského roku pribudne v rozvrhu na školách jedna hodina telocviku. Keby som bola žiačkou, plakala by som. Prečo? Preto, že som s nasadením života horko-ťažko prežila tie dve týždenne. Občas sa mi podarilo uliať, ostatné som pretrpela. S výnimkou tých hodín, keď sme hrali vybíjanú alebo cvičili aerobik.
Už na základnej som nenávidela behy. Pichalo ma v boku, v očiach som mala smrť, ale učka si to nevšímala. Na našej škole boli behy tradíciou, najlepší bežci chodili na všelijaké olympiády – okresné i krajské. Ja som si zatiaľ čítala… A na telesnej trénovala svoju vytrvalosť a sebaovládanie. Kým prišiel na mňa rad v skoku cez kozu, mala som rozanalyzované všetky spôsoby svojho úmrtia. Žinienku som nenávidela, lebo po kotrmelci sa mi krútila hlava. Myslím po kotrmelci dopredu, ten dozadu sa mi nikdy nepodaril. Taktiež sa mi nikdy nepodarila stojka, sviečka ani iné akrobacie. Kolíska na chrbáte aj na bruchu bola dobrá; taká relaxačná poloha.
Na strednej nastala pre mňa úplná katastrofa. Telocvikár bol môj triedny, ktorého som inak milovala. Ale nie jeho telesnú! Rozhodol sa, že ma naučí plávať! Štyri roky, počujete dobre, štyri roky ma mordoval. Na piešťanskej Eve som splývala a splývala, aj na všetkých letných aktivitách v rôznych slovenských mestách a ich bazénoch som splývala. Nakoniec povedal, že toto sa mu ešte nestalo, že som jednoducho športový antitalent… Tak som teda žila s touto diagnózou. No, ale moje trápenie sa zďaleka nekončilo plávaním. Triedny mal ešte všelijaké iné srdcovky – zbožňoval basket, volejbal, skok do výšky aj diaľky, lyžovanie… A behy…
A tak sme s Ľubou Mikulovou, najkockatejšou hlavičku triedy, na lyžovačke vytvorili štvrtú skupinu. Beh v školskom parku sme dokončili vtedy, keď boli všetci prezlečení a niektorí už sedeli v triede. Pri skoku do výšky som sa bála, že ma zabije tyčka, keď bude padať. Skok do diaľky som bez prešľapu neurobila. Na baskete mi nevyšli kroky a pri volejbale si trhal vlasy. Neviem, prečo. Ale raz sa stalo niečo neuveriteľné: naštvala som sa a vyliezla som hore po lane. Mohli sme si vybrať tyč alebo lano. Vybrala som si teda to lano, lebo je poddajné. No, ale zase až taká sláva to nebola, lebo cestou dole som zi zodrala ruky…
A dnes? Milujem bicyklovanie, kolieskové korčule, trochu lyžujem a chodím na aerobik. Okrem toho mám veľké futbalové srdce. Neviem, kde bola chyba. Možno trochu vo mne, a možno…
Chcem poprosiť učiteľov, nech si skúsia uvedomiť, že sú i takéto deti. Sú normálne, možno trochu iné…
