Blog Petra Remiša: Mirabelky
Ktosi múdry povedal, že najsilnejšia emócia je smútok. A presne to je ten pocit, ktorý ma ovládne, keď sa august prehupne do druhej polovice.
Neviem, odkiaľ sa ten smútok berie. Možno je to pozostatok z doby, keď som bol školopovinný chlapec a bolo mi ľúto za prázdninami. Za tým, že už nebudeme so strýkom Silom chodiť na družstevnú kukuricu a po večeroch listovať v atlase sveta.
Nemecko bolo vtedy rozdelené na dve časti a Sovietsky zväz zaberal štyri samostatné rozkladacie listy. Silo rozoznal aj ženské bikini od rovnomenného atolu a vedel súradnice Diabolského ostrova, kde väznili Motýľa.
V komore za hradou som raz objavil strýkov zápisník z vojny. Zapadal prachom za modlitebnými knižkami a ja som nevedel odtrhnúť oči od čiernobielych fotiek dievčeniec v Evinom rúchu.
Nafotil ich Taras Kuščynskyj a slovo depilácia ešte nepoznali ani modelky v Paríži.
Najväčším zážitkom bol však Poklad na Striebornom jazere. Hneď ako som ten film uvidel, bolo mi jasné, že musím pokračovať v boji proti bielym tváram.
Lenže miesto bielych tvárí prišli „osloboditelia“. Môj pravý indiánsky luk ani Silova vzduchovka na nich nestačili. Tak sme sa aspoň každý večer modlili nad mapou Číny, aby Mao Ce-tung zakričal „bu-bu-bu!“ a ruské tanky odišli.
Neodišli. Ale aj tak som chcel zastaviť čas.
Aspoň kým nepojem všetky mirabelky.
