Za volantom prežil tri desaťročia, no súťažne nikdy nejazdil

Kedy ste začali jazdiť na autobusoch a na akých linkách ste doteraz jazdili?

V roku 1985 som začínal ako vodič zmluvnej dopravy pre Škodu Praha a vozil som ľudí do práce v Atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. K dispozícii dom mal autobus ŠL 11.O rok neskôr som odišiel na mestskú hromadnú dopravu a tej som verný doteraz. Za to štvrťstoročie som vystriedal niekoľko typov autobusov. Riadil som „ešemky", karosy, ikarusy a teraz jazdím na „sorke".

Vieme o vás, že ste veľký fanúšik motorizmu a tomuto športu sa venujete aj ako funkcionár. Sám ste však súťažne nikdy nejazdili. Nechceli ste to niekedy skúsiť?

Je pravda, že sám som nikdy nejazdil, hoci som po tom veľmi túžil. Aby som bol aspoň „pritom", ako chlapec som začal predávať programy na Cenu Slovenska. Keď sa mi podarilo a našiel som nejakú dieru v plote, už som bol v depe pretekárskych strojov. Nie však dlho, pretože pozorný funkcionár ma vždy vyviedol s odôvodnením, že tam nemám čo hľadať. Napriek tomu som si to zopakoval hneď niekoľkokrát. Keď som pracoval v Mototechne, prišiel som do kontaktu s viacerými osobnosťami slovenského motoristického športu na čele s Petrom Balážom, Rudom Mitošinkom, Štefanom Bučencom, Antonom Lukáčkom, Lacom Molnárom a ďalšími. Prostredníctvom nich bola pre mňa najbližšia cesta pričuchnúť si k motošportu.

Neskôr ste sa aj vy stali funkcionárom na Cene Slovenska, či už v Piešťanoch, Dolnom Hričove, Trenčíne, Lučenci. Na ktoré z týchto podujatí si najradšej spomínate?

Všade som si našiel priateľov, ale najradšej som mal domácu Cenu v Piešťanoch. Tá bola v mojich funkcionárskych začiatkoch časovo najnáročnejšia. Pripravovali sme ju už vo veľkom predstihu. Peňazí nebolo ani vtedy nazvyš, preto sme s mojím bratom Lacom, Jožkom Moravčíkom a mojou manželkou maľovali pútače a reklamy na plátna doslova na kolene. Či už doma na chodbe, na chodníku, alebo u Ruda Mitošinku v budove za Mototechnou pri letisku. Týždeň pred pretekmi sa začali prípravy na samotnom letisku. Neskôr už tieto pútače vyrábali agentúry. Keď boli preteky mimo Piešťan (Trenčín, Dolný Hričov, Lučenec – Boľkovce), začínali sme už v stredu a na podujatí som bol až do konca víkendu. Tam som mal na starosti celé parkovisko pretekových strojov. A to aj v noci, pretože cudzinci prichádzali aj v nočných hodinách. Peter Baláž si veľmi potrpel na to, aby boli pretekári dobre a podľa predpisu zaparkovaní. Večery strávené v depe s pretekármi a ich sprievodom boli pre mňa super zážitkom.

Nie je vám ľúto, že dnes sa už Cena Slovenska nejazdí v Piešťanoch, ale v Orechovej Potôni, kde postavili prvý slovenský motookruh
– Slovakia ring?

Je, a veľmi. Veď ten okruh mohol stáť v Piešťanoch. Za posledné roky som dal dokopy dobrú partiu a chodíme každý rok 1. mája pomáhať Štefanovi Bučencovi pri príprave tradičného motokrosu na Myjave a zabezpečiť mu „výberčiu" službu. Vôňa spáleného benzínu na pretekoch mi učarovala, nemôžem bez nej byť.

Pamätáte si, že v čase, keď sa pri Piešťanoch začala stavať diaľnica, chcel tu Dodo Studenič postaviť okruh, na ktorom by sa mohla jazdiť aj automobilová formulu 1?

Veľmi dobre sa na to pamätám. S Dodom som sa priatelil a sľuboval mi, že keď sa to podarí, určite tam budem mať miesto aj ja. Išiel však s „bubnom na zajace" a zrazu majitelia pozemkov, kde bolo dovtedy sme-tisko, nehorázne zdvihli ich cenu. Ani vtedajší primátor Ivan Mrázik však pre tento zámer nič nespravil. Napokon prišli Piešťany nielen o okruh, ale aj o tradičné a divácky veľmi navštevované preteky. Je to škoda, pretože výstavbou okruhu by tu vzniklo aj veľa pracovných príležitostí. Náklady na výstavbu okruhu by boli nižšie, lebo sa mal budovať paralelne s výstavbou diaľnice.

V Piešťanoch vyrástli v minulosti viaceré legendy motocyklového športu, ako napríklad Edo Bertoli, Rudolf Mitošinka či Jozef Toráč. Tí dnes nemajú nasledovníkov, hoci Bily Racing team má Jara Černého a niektorých ďalších. Tí však nie sú rodení Piešťanci…

Jaro Černý je z Kľačian pri Hlohovci a poznám ho od jeho začiatkov,
keď v roku 1993 ako šesťročný osedlal svoj prvý pretekársky motocykel PIPO 50 a v Dolnom Hričove hneď zvíťazil. Spriatelil som sa aj s jeho zanietenými rodičmi, ktorí obetovali všetok čas a financie pre rozvoj jeho talentu. Trávili sme spolu nezabudnuteľné chvíle na rôznych pretekoch. Jaro sa svojmu tímu odvďačil za podporu vynikajúcimi výsledkami v Alpe Adria Cupe a najnovšie v Nemeckom pohári. Zúčastnil sa aj pretekov ME. Veľmi dobre sa poznám aj s manažérom Tomášom Motyčkom i „šéfom" BRT Robom Bílym.

Vy ste sa nestali pretekárom, ale nechceli ste, aby sa tomu venovali aspoň vaše deti?

Obaja synovia sa dali od predškolských rokov na hokej. Pochodili sme spolu veľa turnajov a štadiónov, ale potiahli to len po dorast. Starší Mário bol dokonca v kanadskom Scherbrooku so súčasnou jednotkou v bratislavskom Slovane Braňom Konrádom na Vianočnom turnaji. Chvíľu sa potom venovali aj rozhodovaniu.

Ste však aj hokejový funkcionár a hlásateľ. Nemáte doma problémy, keď ste vo voľnom čase často mimo domu?

Je pravda, že času na zimnom štadióne, a to nielen v Piešťanoch, som strávil naozaj veľa. V začiatkoch som ako vedúci družstva chodil na zápasy a turnaje nielen na Slovensku, ale tiež do zahraničia. Neskôr som pôsobil aj ako predseda komisie mládeže a člen výkonného výboru v klube a člen komisie mládeže ZsZĽH. Posledné roky mám na starosti zabezpečenie všetkých zápasov poriadaných ŠHK 37. Obklopil som sa však dobrými priateľmi, ktorých hokej nesmierne baví. Vytvorili sme výbornú partiu a vždy sa môžem na nich spoľahnúť. Dokonca sme dostali dôveru aj od SZĽH pri organizovaní tradičných medzinárodných turnajoch, ako bol Loto Cup a v súčasnosti Memoriál Ivana Hlinku či Turnaj Vlada Dzurilu. Mimo ľadu sme ako funkcionári pôsobili v Piešťanoch aj na majstrovstvách sveta hráčov do 18 rokov i MS žien U18. Problémy doma nemám, pretože som do toho zaangažoval aj moju manželku, ktorá ma zastupuje v čase, keď som v práci. Som jej za to veľmi vďačný. Veľká škoda, že sa už v Piešťanoch nehrá hokejbalová extraliga. Aj tam sme s Palinom Mičkom chodili Andžemu pomáhať s časomierou a zápisom o stretnutí.

Kde všade ste vďaka motošportu zavítali a s ktorými svetovými jazdcami ste sa osobne stretli?

Okrem medzinárodných pretekov na Slovensku chodím najčastejšie do Brna a na Hungaroring, no prešiel som si aj trať v Monte Carlo. Stretol som sa s viacerými hviezdnymi jazdcami, akými boli Walter Villa, Johny Cecotto, Pier Paolo Bianchi, Doriano Romboni, Andy Preining, Bohuš Staša, Franto Šťastný či Palino Dekánek. Dlhé roky však fandím Maxovi Biaggimu z Talianska a spolu s ním som sa nechal v Brne aj vyfotografovať. Táto fotografia je pre mňa najcennejšia, pretože po tituloch majstra sveta v triedach do 125 a 250 cm3 sa stal vlani na Aprilii aj majstrom sveta v superbajkoch.

Nechceli by ste robiť niektorému jazdcovi mechanika?

Určite áno. Kto nezažil život medzi pretekármi v depe, ten si to nevie ani predstaviť. Je tam síce veľa práce, ale človek tam nájde aj veľa skutočných priateľov a fantastické prostredie.

Naši čitatelia vás poznajú hlavne ako autora hokejových komentárov. Koľko rokov sa venujte dopisovateľskej činnosti?

Asi osem. Zo začiatku to boli iba mládežnícke výsledky. Keď ešte nebol taký rozšírený internet, výsledky som hlásil telefonicky alebo priniesol osobne. Vďaka modernej technike je to dnes oveľa ľahšie. Ďakujem za prejavenú dôveru vedeniu hokejového klubu, že môžem pôsobiť v hokeji tak blízko a výsledky propagovať vo vašich novinách.