Cestu po Ázii premysleli počas nudného skúškového obdobia (1.)

Čím vám učarovalo bicyklovanie? Prečo ste sa rozhodli podniknúť dlhú cestu práve na bicykli?

Prečo nie?! Je to pre mňa ekologická forma cestovania. Šliapete do pedálov, máte zaujímavejší a hlavne bližší kontakt s krajinou, ktorou idete. Určite to bolo spôsobené práve tým, že sme sa ešte s ďalšími dvomi chalanmi rozhodli podniknúť cestu do Indie na bicykloch. Bolo to uskutočnenie môjho dávneho sna, ktorý som si s kolegami vysnil počas jedného nudného skúškového obdobia. Povedali sme si, že precestujeme kus sveta. Pôvodnú trojicu opustil jeden kolega, ktorý sa vydal na inú, náročnejšiu cestu – oženil sa.

Ako začala vaša cesta?

Začínali sme na južnom Slovensku v Štúrove. Stretli sme sa v deň, ktorý si hádam bude pamätať celá republika. Bol júl 2009 a na trenčianskej Pohode počas búrky vyhasol ľudský život. My sme vyrazili a asi po sto metroch sme sa museli schovať v požiarnej zbrojnici, pretože sa aj tadiaľ prehnala strašná búrka. Bol to prvý deň našej deväťmesačnej cesty, pršalo a vlastne, keď si zaspomínam, posledný deň cesty tiež náš výlet uzavrel dážď.

Kadiaľ ste pokračovali? Cez ktoré krajiny ste prešli?

Pokračovali sme do Maďarska. Užívali sme si tú rovinatú krajinu. Neskôr sme prešli do Srbska. Musím sa priznať, bolo takmer všade vidieť „zašlú slávu" niekdajšej Juhoslávie. Na každom kroku sme stretali temperamentných a živých ľudí. Zažili sme tam horúce leto, prechádzali sme po rôznych dedinkách a zvlažovali sa pri každej príležitosti. Človek tam videl veľa vecí, zaujímavých, no dosť podobných ako na Slovensku. Nocovali sme v dvoch stanoch, kde sme sa pomestili aj s batožinou. Počas cesty sme si užívali rôzne kultúrne pamiatky, kostolíky a podobne. Pocítili sme aj prvé kopčeky. Po vstupe na pôdu Bulharska sme si všimli hlavne to, akoby o nás ľudia stratili záujem. Nie že by sme potrebovali zvláštnu pozornosť, no zbadali sme to na ľuďoch. Táto ich črta, podľa rozhovorov, je viditeľná najmä kvôli politickej situácii a korupcii. Krajina je tu inak veľmi pekná a majú časť sietí novovybudovaných ciest. Miestami sme si opäť pripadali ako doma na Slovensku. Vytrhli nás z toho možno pohľady na tabakové polia, videli sme aj sušenie tabaku. Bola to bulharská idylka.

Počas cesty ste sa navzájom určite dobre spoznali. Ako sa vám cestovalo s vašimi dvoma kolegami?

Je to pravda, čo som si hlavne začal všímať, bola povaha môjho
kamaráta Jančiho. Hovoril som si, že ideme do Ázie, či jeho extrovertná nátura nebude problémová. On rád veľa a rýchlo hovorí, ja to beriem v pozitívnom zmysle. No dostal príučku, pretože si nedával pozor na veci a, samozrejme, ho okradli. Ja som skôr introvert, uzavretejší a nemám rád internetovú komunikáciu. Neuznával som ani takzvaný couchsurfing. Obaja chalani však boli zaregistrovaní v tejto komunite a po rozhovore s jedným miestnym mužom sme našli spoločnú reč a nechal nás u seba niekoľko dní. To sme mali za sebou niečo vyše troch týždňov cestovania.

Čo vás tu najviac prekvapilo, ako sa k vám správali ľudia?

Prvýkrát sme tuším pred Istanbulom použili slzný plyn na psy. Ten sa nám však rýchlo minul a boli sme odkázaní iba na palice a psov cestou bolo čím ďalej, tým viac. V Istanbule sme si pozreli množstvo pamiatok a tu sa s nami rozlúčil náš kolega Braňo, ktorý išiel na študijný pobyt. Prekvapilo ma, že na niektorých miestach je veľmi sucho a zima. Videli sme však aj ryžové polia. Vôbec som netušil, že v Turecku pestujú ryžu. Tamojší ľudia sú veľmi pohostinní. Začal som si písať, koľkokrát dostaneme ponuku na večeru, pozvánku na čaj. Skončil som pri čísle tridsaťpäť. Potom sa mi už nechcelo rátať. Kde sme sa mihli, tam sa s nami ľudia začali baviť. Zastihol nás i Ramadán. Osem dní Ramadánu sme strávili v Turecku, zvyšok v Iráne. Počas tohto obdobia sa pripravuje tradičný chleba a nemalo by sa od východu do západu slnka nič piť, jesť či fajčiť. Dostali sme sa ďalej do východného Turecka. Pre mňa to bola zaujímavejšia krajina. Muži tam pracujú napríklad na stavbách, ženy na tabakových či bavlníkových plantážach. Zarazila ma však ich neúcta k prírode, všade bolo množstvo odpadkov. Na východe nás tiež „vítali" psy, no okrem nich po nás decká hádzali kamene. Tie boli tuším omnoho nebezpečnejšie ako zvieratá.