Blog Petra Remiša: Pomáhať a chrániť
Sobotná klasika. Robím rajóny v našom činžiaku, keď sa na schodoch objavil policajt. Ten istý, ktorému som na poľnej ceste za Kocuricami vycáloval 200 éčiek za malé pivo na bicykli. Čakal som ďalší „prúser“…
„Prepáčte“, ošíval sa mladík v uniforme. „Nepotrebujete volačo pomocit?“
Nerozumel som mu, aj keď nemal detviansky akcent.
„Kuknite sa. Prečítav som si čo mám na aute a spomenuv som si, načo chodzím do služby,“ ukazoval na služobnú kiu pred panelákom.
Na boku mala nápis POMÁHAŤ A CHRÁNIŤ.
Najprv som nevedel, ako reagovať, ale potom som si vybavil tých 200 éčiek.
„Začni od schodov,“ spustil som jazykom jeho kmeňa. „Potom pójdeš nakúpit, zalepíš dušu na bicygli a behneš do servisu. Nejdú stierače. Ale švihni si, lebo ešče treba babke v Lopašove dvór pokosit. Do 11:00 budeš spátky a oškrábeš mi zemáky.“
Policajt si utrel pot z čela, vysúkal si rukávy a vypýtal si vecheť s kýblom.
V ten deň mi stihol ešte povysávať a umyť okná. Na fajront som mu dal fúkať a do poradovníka si musel zapísať susedu, ktorú minulú nedeľu pokutoval za jazdu bez prilby. Jej srdečné pozvanie na večeru ale odmietol, vraj má gastráče.
Chápem ho. Je to staršia dáma a občas si zabudne zuby v pohári.
