Príbeh Sihote a Malej vrbiny

V tých časoch som bol poslancom a opýtal som sa vtedajšieho primátora Ivana Mrázika, aký bude ďalší osud biocentra. „Tá parcela bude moja. Viete, že som rybár, takže v jazierku budem chovať ryby.“ Medzitým I. Mrázik zomrel a jazierko sa nenápadne začalo zasýpať. Rozdelilo sa na štyri stavebné parcely. De facto už dávno stratilo funkciu biocentra a po rokovaní mestského  zastupiteľstva 30. júna 2011 túto situáciu poslanci mohli zobrať iba na vedomie. Horšie je, že uvoľnili cestu aj na likvidáciu ďalšieho – nepomerne cennejšieho – biocentra Malá vrbina.
 
Obyvateľom najväčšieho piešťanského sídliska Adam Trajan je Malá vrbina dôverne známa. Vedie cez ňu vyasfaltovaný chodník, ktorým si peši alebo bicyklom skracujú cestu na polikliniku či na Sĺňavu. Mnohí si pritom ani neuvedomujú, že sa pohybujú vo výnimočnom prostredí, ktoré akoby zázrakom prežilo do dnešných dní. Je to typický podmáčaný lužný les priamo v intraviláne mesta. Jednoducho unikát! Odborníci ho zaradili tiež medzi miestne biocentrá, ktoré treba úzkostlivo chrániť.

Od Slovenského pozemkového fondu získalo túto lokalitu desať  reštituentov  niekedy v roku 2008 s tým, že ide o verejnú zeleň, ktorú nie je možné zastavať. Po čase sa do Malej vrbiny z východnej strany začal nenápadne navážať stavebný odpad. Je zaujímavé, že takémuto počínaniu sa majitelia vôbec nebránili. Dobre vedeli, prečo. Keď už táto časť biocentra bola dostatočne zdevastovaná, požiadali o zmenu funkčného využitia z verejnej zelene na športovo-rekreačné účely.  Komisia životného prostredia, kde sedia odborníci, s ohľadom na jedinečnosť lokality, takéto pokusy rázne odmietla. Poslanci MsZ však zvolili salámovú metódu a zástavbu časti Malej vrbiny schválili. Pritom niektorí sa predháňali v demagógii a svoje vystúpenia podriadili prísnej účelovosti.

Kto mal trpezlivosť sledovať rokovanie MsZ na infonete, dozvedel sa napríklad, že orchidey, konkrétne kruštík, sa vyskytujú aj na iných miestach, preto ich nemusíme chrániť práve u nás v Piešťanoch. Diapozitívy, ktoré sa premietali, ukazovali iba najzdevastovanejšiu časť lokality. Vrcholom tejto prezentácie bola fotografia susedného stavebného dvora, vydávaná za Malú vrbinu, sprevádzaná rečníckou otázkou: “Toto máme chrániť?“ Bolo jasné, že lobovanie našlo medzi niektorými poslancami vnímavých adresátov. A tí, ktorí bojovali za milióny živých organizmov v Malej vrbine – bolo ich 45% – sa na rokovaní ocitli v menšine.

Napriek prehratému boju o zachovanie najcennejších fragmentov pôvodnej piešťanskej prírody ešte ostáva nádej vložená do Štátnej ochrany prírody. Snáď tá napraví nepochopiteľný postoj poslaneckej väčšiny. A bude možno zaujímavé ďalej sledovať, kto to vlastne vyváža stavebnú hlušinu do Malej vrbiny.